pondelok 5. augusta 2013

12.Kapitola


                                              Moja obľúbená kapitola ♥ ♥ ♥ :3....


Večer. Doma. Smutná. Zdrtená. Vhĺbená do myšlienok. ,,I remember year ago
someone told me I should take caution when it comes..." začal mi zvoniť mobil. Bol to Oliver. Presne to som teraz potrebovala.. S radosťou som zdvihla. Až som sa rozplakala, aká som bola šťastná, že zavolal. Nikdy sa mi to nestávalo. Tie slzy prišli tak rýchlo.. ,,Čo je ? Ty plačeš ?!" povedal zarazený Oliver v telefóne. Všetko som mu vyrozprávala a nezabudla som mu povedať ako ho mám rada , a že som šťastná, že zavolal. ,,A načo si mi vlastne zavolal, hh??? " povedala som s úškrnom, ktorý videlo tak maximálne moje zrkadlo ( :D )... ,,Ja vlastne ani neviem. Proste som len na teba myslel." povedal a po chvíľke ticha dodal, ,, Nestretneme sa ? " Ostala som zaskočená a so smiechom odpovedala: ,,A ty by si akože za mnou teraz o desiatej prišiel hej ?!" Neviem ako sa to vyvinulo ale o pol jedenásstej som ešte presviedčala mamu aby ma pustila von (Nakoniec aj tak povolila.. Veď kto by mi odolal ?).. a o trštvrte som stála s Oliverom v zastávke. Hneď ako vystúpil z autobusu sa na mňa neodolateľne usmial a objal ma. Mne prišlo všetko to čo sa deje ľúto a rozplakala som sa. On ma pekne utešoval: ,,Neboj sa. O nikoho. Sú už veľký postarajú sa o seba.. Nech si svoj život zariadia ako chcú oni a ty sa tým netráp. ty nesmieš mať tvoju krásnu tváričku skrivenú starosťami.!" Ako to dopovedal dal mi bozk na čelo. Bolo ticho. Ja som už neplakala. Stáli sme blízko seba. Dívala som sa mu do očí a on mne. Bol to moment tak dlhý a zároveň krátky. Moment, ktorý sa mi navždy vryl do pamäte. Prestala som vnímať okolitý svet. Prestala som vnímať búrku, ktorá sa blížila. Vnímala som iba jeho ruku na mojom krku a približujúce sa jeho plné a neodolateľné pery. Začali sme sa bozkávať. Bol veľmi nežný a jeho sladké bozky boli úžasné. V momente ako sa rozpršalo, sme prestali, pozreli sa na oblohu a začali sa smiať. Ešte chvíľu sme sa bozkávali. Prerušil nás môj mobil. Sms. Mama (ach!). Mám sa urýchlene dostaviť domov, pretože prší. Jasné, že by som neodišla bez dlhého bozku na rozlúčku. Keby sme boli vo filme a hrala by tam pesnička, bola by to určite do James Arthur- Impossible. Bol to krásny večer. Držala som ho chvíľu za ruku a potom sa rozutekala po daždi domov. Ešte som sa posledný krát obzrela. Stál tam, díval sa a usmieval. Doma som sa ešte chvíľu spamätávala. A keďže už bola skoro polnoc išla som spať. Keď som sa ráno zobudila a rozpamätala sa čo sa stalo, ostala som v šoku. Ako som to mohla urobiť keď milujem Mareka ? .. Nie, nie .. toto sa nemalo stať.. proste nemalo..musím si to vygumovať z hlavy.. Ale čo poviem Oliverovi?..  Napísala som mu krátku správu..



Milý Oliver.. To čo sa včera stalo sa nemalo stať.. Pochop.. ja milujem Mareka.. prepáč, ale nemalo sa to stať.. mali by sme sa už prestáť stretávať..

Neverila som čo píšem, ale tak to bolo lepšie....


nedeľa 4. augusta 2013

11.Kapitola

     Len tak tak som stihla autobus.. V buse ( v ktorom ma už čakala Barča) celá zadychčaná od behu som zavolala Tobimu, či bude v Auparku, pretože ja hus som mu zabudla zavolať. Odľahlo mi keď povedal, že áno.
       V Auparku už sedel Tobi presne na to istom mieste ako vždy (Typické!). ,,Ahojký" povedala som s úškrnom. ,,Čau-te ?" spýtavo odpovedal. Barča sa len pousmiala a mierne mu zakývala. Mal na sebe biele obtiahnuté tričko s logom : Boj proti rasizmu (Čo?!).. Tričko krásne lemovalo jeho úžasné svaly. Keď sme už dobrú dobu len tak stáli povedala som: ,,Tobi! Toto je moja najlepšia kamarátka Barča" . Na moje prekvapenie aj zdesenie sa hneď na privítanie objali. Videla som ako to medzi nimi iskrilo. Už odkedy ho Barča chcela vidieť som mala zlé tušenie a teraz sa to ešte zhoršilo. Chcela som zavrhnúť všetky nebezpečenstvá medzi nimi. Keď sme si sadali na gauč proste som si sadla medzi nich. Pre istotu. Začali sme sa všetci spolu zhovárať.Bola to zábava, pretože sme sa veľa spolu nasmiali . Medzi tým som v obchode oproti (GATE) zbadala nádhernú čiernu sukňu. Hneď som povedala: ,,Barča, kukaj aká pekná sukňa. Póď vyskúšame si ju!" ,,Mne sa tam nechce ísť. Choď ty my tu na teba počkáme!" tvrdohlavo odpovedala Barča. Bola som tak zaujatá tou sukňou, že som nepomyslela na možné nebezpečenstvá ich tam nechať samých. Mareka som milovala až moc aby som dopustila, že ho Barča podvedie. Pomaly som kráčala k obchodu. Keďže som nákupná maniačka nedalo mi si ju nevyskúšať. Rýchlo som vyhrabala svoje číslo a bežala si ju vyskúšať. Padla mi ako uliata. Musím povedať, že som v nej vyzerala totálne úžasne ! Nedalo mi to a kúpila som si ju. Kým som čakala v rade vybrala som si ešte krikľavo zelené náušnice, čierny náramok a krikľavo zelené tielko s čipkou, ktoré mali v zľave. No nekúp to ! .. S dobrým pocitom som išla naspäť. Keď som sa na nich pozrela, skoro som omdlela. Ostala som stáť ako obarená a nemohla som sa pohnúť. Tobi držal Barču jednou rukou za krk a druhú mal na jej kolene. Pomaly skláňali hlavy. Chílilo sa k bozku! Musela som rýchlo niečo urobiť. Kým som sa spamätala pery už mali tesne pri sebe. ,,Barča! Poď nachvíľku sem! Chcem ti niečo ukázať!" zakričala som za ňou. Barča sa strhla. raz pozrela na mňa raz na Tobiho a potom prišla. Ukázala som jej len nejaké od veci tričko, kým som vstrebávala všetko čo sa stalo. Z myšlienok ma vyhnali Barčine slová. ,,A toto sa ti akože páči ?" povedala Barča a ukázala na nejaké tričko pásikovo-kvietočkované, ktoré vyzeralo ako po prastarej mame. ,,Ale nie toto!" odpovedala som v zmätku, keď som videla na aký hrôzostrašný výtvor som jej ukázala. Ukázala som na tričko hneď za ním, ktoré vyzeralo schopnejšie. Keď som sa obzerala za tobim, zbadala som veľké čireno-biele hodiny, ktoré ukazovali pol siedmej. ,,Už by sme mali ísť!" povedala som nespúštiac oči z hodín, bol to iba krátky moment a keď vtom som sa dostala k životu, dodala a začala utekať: ,,A rýchlo ! Za 5minút nám ide autobus!" S Tobim sme sa ani nerozlúčili, len sme mu zakývali a utekali čo nám nohy stačili! Len tak tak sme ten hlúpy autobus stihli (Prečo ja musím na autobus chodiť vždy na poslednú chvíľu ?!) .. V autobuse som k nej prehovorila: ,,Tak čo Barča ako sa ti páčil Tobi?" povedala som napoly podráždene a napoly sarkasticky. Ona pochopila a radšej bola ticho. Keď sme už boli pred jej domom a lúčili sa nečakane povedala: ,,Nebolo to tak ako to vyzeralo!" ,,Nie a ako to teda bolo?! Vieš čo ? Mňa z toho vynechaj. Je to tvoj život!" odpovedala som ešte viac podráždene a odišla. Bože tak som ju v tej chvíli nenávidela!