7.Kapitola

             Na druhý deň som mala hroznú trému. Netušila som čo si oblečiem ani o čom sa s ním budem baviť ! Ani mama ma skoro nepustila. Po dlhom prosíkaní našťastie povolila. Nikomu som o Oliverovi, pravdaže nepovedala. Doma som sa poriadne vifintila (pričom som si psievala kao postihnutá) až sa všetci soma na mňa pozerala ako na neviem koho. Odšuchtala som sa do autobusu a vypýtala si lístok k Auparku. Keď som ta došla v tričku od Channelu všetci sa na mňa dívali. Užívala som si týchto pár sekúnd slávi na plno. A kto nie ?! Sadla som si teda na veľkú kožennú sedačku hneď oproti super obchodu Gate. Po chvíli nudy sa mi prihovoril jeden nádherný černoško s hnedými očkami: ,,Ahoj. Ja som Tobi" Potmehúcky sa usmial. Čo som ja magnet či čo keď za dva dni spoznám dvoch krásnych chalanov ?! Po chvíli som povedala: ,,Ahoj Tobi. Ja som Aďa." Podali sme si ruky a ani jeden z nás nemohol prehliadnuť úškrn oboch. Chvíľu sme sa bavili a zdal sa byť zlatý. Rozprával o problémoch v jeho rodine a Aupark bol miestom na premýšľanie. ,, .. vieš ja tu rád premýšľam. Na prvý pohľad rušné miesto. Na druhý miesto plné príbehov ľudí a na tretí dokonalé miesto na premýšľanie. ten ruch ťa až upokojuje. Som hrozne naštvaný na otca, že si našiel inú! Všetko v mojej rodine sa rúca." hovoril a pritom zaťal päste. Bolo mi ho ľúto. Mala som silné nutkanie objať ho. Po chvíli som to nevydržala a stalo sa tak.  Objala som ho ! Bolo to krásne a dlhé objatie, zároveň upokojujúce. Predstavte si, že vás bolí hlava a dáte si paralen a hlava prestane hneď bolieť. Tak som sa cítila !  Keď sme sa pustili preleteli medzi nami priateľské, možno trochu vášnivé úsmevy. Poobzerala som sa či náhodou neprišiel Oliver. A hádajte ?! Prišiel ! Stál vzadu pri schodoch sa skríženými rukami. Keby pohľad zabíjal som už iks  krát mŕtva. Zrazu sa zvrtol na päte a zmizol preč. Nevedela som čo mám urobiť. Utekať za ním alebo ostať sedieť. Moje rozmýšľanie trvalo pridlho a tak mi neostávalo nič iné len ostať sedieť, už by som ho aj tak nedohnala. A prečo by som mala vôbec utekať za ním ?! Tobi sa ma začal vypytovať a ja som mu všetko vysypala: o Barči a Marekovi, Sime, Oliverovi.. Proste všetko. Vypýtal si moje číslo. Bolo to neskutočne milé. Stretla som dvoch chodiacich sexbohov a ja myslím na Mareka (ďalší sexboh) ? Dva je viac ako jeden nie ?? Mala som z toho všetkého v hlave nesmierny zmätok.

                   Túto kapitolu venujem mojim čitateľkám Naňali, Kike a Alici :)

6. Kapitola

   Začalo pršať. Pomaly som sa viezla autobusom, ktorý jemne nadskakoval. Cesta do mojej dediny viedla tak, že z jednej strany bol les a z druhej lúka a zas les. Všetko bolo biele. Zvýšilo mi to náladu dívať sa na tu bielu krásu. ,,Pípp-Pííp" zapípal mi mobil. SmS ! Od Olivera.

Ahoj ty plačko môj . Čo sa to tam stalo ?? Nechápem. Ozvi sa mi !

                                                                                                -Oliver

To je zlatíčko. Nesmierne ma to potešilo. Asi muselo vyzerať divne keď som najskôr urevaná len nemo pozerala z okna a teraz som sa usmievala ako slniečko na hnoji.

To nerieš :)) ... môžeme sa niekedy stretnúť potom ti to vysvetlím.

                                                                                                - A

O malú chvíľku mi opäť zapípal mobil.

Jasné môžme sa stretnúť zajtra okolo druhej v Auparku . Súhlasíš ??

                                                                                                   - Oliver

Jasné, že som súhlasila. Hneď po odpísaní sme akurát dorazili do cieľa. Na zastávku. Na to stretko by som najradšej išla ešte s niekým, ale Barča bude po tomto v rozpakoch tak ju radšej volať nejdem. Pôjdem sama. Nevadí....

5. Kapitola

       A už je po Vianociach. Dnes idem teda do tej L. Lúčky. Ach a je to tu zase. Zase musím naňho myslieť. keď on je tak úžasný. Jeho modré očká ma potešia vždy keď ho uvidím a tie jeho tehličky, ruky a blonďaté vlásky sú jednoducho sexi ♥. Rýchlo som sa neodolateľne, ale teplo obliekla a bežala na bus. Tam som sa stretla s Barčou. Však ako inak ?! Mala na sebe nový svetrík, podotýkam strašne úžasný s veľkými fialovými gombíkmi. Tá ružová na tom svetríku jej neskutočne pristala. Dokonale boli zladené tie tmavomodré rifle. Zistila som, že dostala presne také isté supry ako ja. Prekvapivo mi to vôbec nevadilo, skôr som sa potešila. Len sme tam na tej zastávke tak stáli a klábosili o niečom. Milujem takéto rozhovory ♥. Povedala? že začala písať príbeh o dievčati s chorobou. Malo dvoje ja a zabilo svoju sestru. Ja som sa dívala, že aký skvelý námet. Mňa by to nenapadlo. "Čo na to povieš ? " spýtala sa po chvíli. "Podľa mňa je to fakt super.. vravím, že WoW" odpovedala som jej s veľkím nadšením. Neveriacky sa na mňa pozrela. už, už by niečo povedala, ale vtom prišiel autobus, v ktorom už sedela kývajúca Sima.  L Lúčke sme vystúpili a išli rovno za mArekom. Po ceste sme ako vždy kecali a ja som poprosila Barču: ,, Počuj Barča, prosím nemusíte sa tak predo mnou cmulikať.. však vieš ako sa pri tom cítim." Ona na mňa len pozrela a kývla rukou, že dobre. Marek nás už vysmiaty čakal pred domom v modrej bundičke. Dom mal taký utešený, malý, oranžovučký. S Barčou sa začali vášnivo a zároveň nežne bozkávať na privítanie. Viete aké to bolo pre mňa? Ja som to už nemohla vydržať a išla som preč. K Jednote. Tam som si sadla na studenú zem a plakala.  Asi o minútku dve si ku mne čupol nádherný chalan. Mal čierne vlasy na ježka, modré očká a pleť farbi capuccina. Vyzeral na zjedenie. ,,Prečo plačeš krásavica?" spýtal sa milo. Cítila som ako sa červenám. Pobavene som sa usmiala. ,,No poď vstávaj z tej zeme !" povedal a začal ma zdvíhať ,       ,, Volám sa Oliver.. Počkaj tu !" povedal, šibalsky sa usmial a zmizol v Jednote. Pofukoval vetrík. Tuchšie som si ovinula hnedý svetrík okolo seba. O malú chvíľku Oliver zase vyšiel s dvoma plechovkami Coca Coly. Jednu mi podal. Venovala som mu vďačný úsmev. ,,Asi ti je zima čo ? A prepočul som tvoje meno ?! " povedal a ja som hneď odpovedala: ,,Uhmm... A moje meno je Aďa. Máš pero ?" ,, Načo ti je ? " a podal mi prekvapivo pero. Ja som mu len darovala sladký úsmev a naznačila mu aby mi na ruku napísal jeho číslo. Jasné, že súhlasil. Príjemne to šteklilo. Potom som aj ja jemu to svoje. Keď som bola asi v polovici prišla za mnou podráždena Sima. ,, Kde toľko trčíš ? Prišli sme sem hádam spolu nie? Ty sa tu okukuješ s nejakým chalanom a ja tam mám sama stáť" začala na mňa vyčítavo kričať. Rýchlo som mu dopisovala to číslo, vtom ma za ruku chytila Sima a ťahala preč. Ja som mu to našťastie stihla dopísať. Asi po dvoch metroch som sa strhla: ,, Nie som malé decko aby si ma musela vodiť za ruku !" Začala na mňa aj ona ziapať. Začala sa tak trochu (dosť) babská hádka. Keď Marek s Barčou aj Oliver počuli vreskoty pribehli za nami. Ľudia okolo nás sa zdesene prizerali. Ja som sa od nervov rozplakala, pozrela ospravedlňujúco na náš párik (Barču s Marekom), na Olivera a ušla na zastávku.  Ako vždy šťastie v nešťastí. Akurát išiel môj bus. Bez váhania som nasadla a nechala sa viesť po dlhej ceste domov (asi 15 min.)

4. Kapitola

      Ráno. Vianoce. Konečne. Boli Vianoce a ja so sestrou sme museli sekať dobrotu. Robil sa zemiakový šalát, varila kapustnica a na pekáči sa pražil kapor. So sestrou sme sa nudili tak som vymyslela hu. Nech si každá vymyslí fantastickú postavu, potom si dáme "súboj" . Moju sestru Táničku tá hra hneď zaujala. Ja som bola Fascina. Bola som krásna ako elfka, schopnosti som mala ako upír a krídla som mala ako víla. Škoda, že to bola iba predstava. Bolo by úžasné stretnúť také niečo... Niekto mi raz povedal, že keď na niečo stále myslíme, tak sa to splní. Chcela by som veriť, vlastne som aj verila, ale.. ale.. chcela by som... vlastne veľmi by som chcela aby sa mi to stalo. Existuje aj kniha o tom. Ľudia odpovedali na rôzne otázky a to sa dalo do tej knihy. Je to aj vedecky dokázané! No nič, nevadí. AJ tak musím veriť! Teraz sa však vráťme k hre. Tánička bola Lilana. Bola ako víla. Dokázala sa premeniť na morskú pann a mala schopnosti ako matka príroda. Typická ona. Začal sa súboj. Obidve sme sa pirpravili. Dali sme naše "postoje" a začalo sa. Tánička na mňa poslala osi. Aké ironické, ale bola to len hra. Čierno žlté potvorky v našich mysliach leteli ako blesk a pri tom hlasno bzučali. Ja som im uhla svojou pekelnou rýchlosťou. Dobre. Som na rade. Sklonila som halvu a moje dlhé hnedé vlasy mi spadli na bok. Vycerila som zuby a začala bežať. Tánička hneď vedela o čo mi ide, dala okolo seba ľadovú obranu. Napodobila som náraz na ľad a odletela dozadu. Je to 1:1. Posledné kolo rozhodne. Ide sa na to. Proti sebe budú bojovať netopiere z mojej strany a holubice. Vyriekli sme naše vymyslené kúzôa. Zrazu sme zacítili smrad vychádzajúci z otvoreného okna. Určite niekto čerpal žumpu a na Štedrý deň. Aké ironické! Radšej som zavrela naše veľke biele okno a povedala som: ,, Dajme tomu, že tie holuby a netopiere zdochli do smradu?! " Mykla hlavou a rozbehli sme sa do izieb.
                                                              ☻ ☻ ☻
Podvečer, asi tak o 16-nástej som išla so Simou a Barčou von. Keďže bol vonku sneh a zima dala som si moje obľúbené oteplováky a bundu. Najskôr som išla pre Barču a potom pre Simu. Po zamrznutej ceste sa šmýkalo, keď sme si išli sadnúť so zastávky. Studené čierne tyče nás chladili pod zadkom. Barča stále hovorila o Marekovi. Našťastie som nevypustila ani slzičku, aj keď sa tak skoro stalo. Spomínala, že chcú ísť do Lúčky za Marekom a volali aj mňa. ,, Mám ísť? Nemám ísť? " myslela som si. Hrali vo mne zmiešané pocity. Sima ma úpenlivo presviedčala. Nakoniec som súhlasila. Začalo snežiť. Vločky boli krásne. Každá iná presne ako ľudia. Chcela som si odfotiť baby v snehu alebo aspoň pri snehu. Vytiahla som z vrecka svoj snehobiely mobil. Vtom mi doplo, že som už 5min. mala byť soma. Rýchlo som sa rozlúčila, zaželala im krásne vianoce a začala som bežať domov.
                                                              ☻ ☻ ☻
Zachvíľu sa usadíme na štedrovečernú večeru. Obliekla som sa svoje krásne žlté šaty od channelu. Ke´d som sa pozrela do zrkadla, tak ma tie trblietky na šatách skoro oslepili. Ešet som si pripla (nakoniec) čierny náhrdelník. Tánička mala šaty purpurové. Boli jej asi po kolená. Obidve sme si navzájom dali špirálu a lesk na peri. Zišli sme dolu vŕzgajúcimi schodmi až do obývačky. Matka s Otcom sedeli za stolom plným samých dobrôt. Bol tam zemiakový šalát, kapot, kapustnica, koláče, oriešky, oplátky a medík. Odrazu mi vyhladlo. Po výbornej večeri sme ja a moja setra bežali pre darčeky ,ktoré sme pripravili rodičom a položili ich pod stromček. Ja som dostala pár vecí od Gucciho, Channelu, Prady a topánky supry. Najviac sa mi asi páčilo tričko od Channelu. Bolo purpurové tričko na jedno plece s ružovým nápisom- I need you! Ďalej moje bileo-purpurovo-čierne supry. Dostala som aj maliarsky stojan a ešte pár vecí.

3. Kapitola

                                                        Trochu krátka :3

       

          Zajtra sú Vianoce. Darčeky zabalené.Dobre. Ide sa ozdobovať stromček. Oco vytiahol salonky a ja so sestrou ozdoby. Krása. Najskôr svetielka, potom salonky a na koniec ozdoby. Tento rok bol náš stromček červený. ,,Strašne sa teším na zajtra!" povedala som. Všetci sa na tom príjemne zasmiali. Večer som si vybrala šaty na vianoce. Boli to krásne ,dlhé, žlté šaty. K tomu sa hodili čierne balerínky a retiazka so žltou slzičkou. Nádhera. V noci som nemohla zaspať. Aj keď počasie bolo pokoné. Stále som musela myslieť na Vianoce.

2. Kapitola

       Na druhý deň mi už bolo lepšie. Aj keď som musela upratovať bolo to lepšie ako včera. Baby pre mňa prišli. Aj keď sa mi nechcelo ísť s nimi, aj tak som išla. Barča tam stále hovorila o Marekovi. Zase mi bolo do plaču. ,,Dala by som všetko za to, aby som mohla s ním chodiť. Byť tá jeho milovaná." myslela som si. Vtedy som ešte frajera nemala. Ale veľmi som chcela. Keď som išla domov myslela som, že ten večer zase preplačem. Veľmi som sa tešila na vianoce. Darčeky boli zabalené a tešila som sa na to ako ich niekomu dám. Krajší pocit je dávať ako brať. Niektorý by iba brali a nedali nič. Ale ja som každému dala originálny darček. Niečo vyrobené a niečo kúpené. Večer som si dala kúpeľ. Rada som sa kúpala, lebo som si vždy dobre prečistila hlavu. Najlepšie čo pre mňa bolo, je isť po úžasnom kúpeli na facebook a tam si písať s priateľmi. Vždy ma vedia potešiť lichôtkami. Jednoducho ja milujem lichôtky :)

                                                                              ♥ ♥ ♥

1.Kapitola

   

                                                      Dúfam, že sa bude páčiť :)

      Ten večer som preplakala. Kreslila som svoje pocity. Moje pocity boli zvláštne. Zároveň smutné a zároveň radostné. Mala som chuť umrieť. Moja najlepšia kamarátka chodila s tým najdokonalejším chalanom, do ktorého som bola dlho zaľúbená. Tešila som sa s ňou, ale zároveň to bol ten najhorší pocit aký som kedy zažila. Hrozne som chcela nejakého dobrého chalana, takého môjho princa na bielom koni. Keďže Marek bol obsadený, tak sa ten chalan volal, musela som čakať na nového. Toho môjho princa. kým nájdete pravého princa trvá to strašne dlho. Len som čakala a verila. mala som pustené slúchadka. V nich hrali rôzne piesne. Najskôr smutné potom veselé. Pri veselých som si predstavovala mňa s Marekom a pri smutných zase tých dvoch. Len som nemo počúvala a civela do blba. Vtedy by som dala všetko byť na jej mieste. Chcela som predsa tak málo. Chcela som len toho prevého, ktorý by ma podržal a ľúbil, urobil by ma šťastnou. Zrazu za mnou prišla sestra. Pozrela na mňa a povedala: ,, Čo to robíč ?" Vytrhla ma z mojich myšlienok ako zúrive tornádo. Ešte raz: ,,Čo to robíš?" Stále som neodpovedala. Nemala som chuť odpovedať. Bolo to také strašné. Za 2dni boli Vianoce. Mala by som sa tešiť, ale ja ? Ja som bola ako keby sa blížil koniec sveta. Na druhý deň by som mala ísť s kamarátkami von. Nechcelo sa mi. Teda aspoň nie v tej chvíli. mala som Barču rada, ale cítila by som sa v jej blízkosti hrozne. Veď ona chodila s mojím vysnívaným. A tak som ho ľúbila ♥ . Najskôr som len plakala a potom ticho premýšľala. Tak sa to opakovalo. Zdalo sa mi akokeby sa zastavil čas. Nikto ma s toho trápenia nie a nie vytiahnuť. Chcelo sa mi újsť niekde preč. Ďaleko a sama. Oni by sa radovali ja utláčala v mojom trápení...

                                         Potešia ma komentíky ♥ či už dobré alebo zlé :)