Menšie nákupy

Táaakže .. Menšie nákupy už mám za sebou :) .. Neskôr pridám aj fotku toho čo som si kúpila, ale teraz musím myslieť len na jedinú jednu udalosť ..
.. Bola som s mamou v Tescu :D .. zas mi dohovárala kôli blbosti a ja som len zagúľala očami. Akurát okolo šiel jeden chalan .. Mohol mať tak 20-25 ..  Bol hrozne pekný a mal krásne oči ! Dlho sme sa na seba dívali a potom sa usmial. Jeho úsmev... ten úsmev je fakt nezabudnuteľný ! Potom sme sa na seba obzreli.. a ešte raz .. bolo to veľmi pekné .. Keď sme zaplatili zas tam stál. A zas sa usmial.. Bol taký .. neviem to opísať ..  Vtedy sa medzi nami vytvorilo také čudné puto. Na takéto veci som neverila.. pokým som to nezažila. Stále si vybavujem jeho tvár.. úsmev.. ale tie oči ! .. Neviem si spomenúť na farbu ! hrozne ma to ubíja.. mal zelenú, modrú alebo nebodaj sivú ? Netuším ! A myslím, že nad tým budem ešte dlho rozmýšľať .Bolo to dosť zvláštne a ten okamžik keď sa nám stretli pohľady si chcem uschovať navždy. ♥ ♥

Čokoláda

Teraz neviem či je lepšia chutnučká mliečna čokoláda ♥

alebo film Čokoláda ♥

                                                                       Stačí ochutnať iba raz ...

ČOKOLÁDA je magický, romantický a víťazný komediálne ladený príbeh o veľmi tradičnom mestečku a žene, ktorá našla recept ako ho zmeniť jediným ochutnaním. Je to rozprávanie o pokušení, treste a oslobodzujúcej moci ľudských zmyslov. Pokojnú hladinu mestečka rozbúria vášne a strachy vyvolané otvorením tajomného obchodu s čokoládou.

Všetko sa začína v malebnom malomestskom prostredí južného Francúzska, kde sa posledných sto rokov takmer nič nezmenilo. Jedného dňa začne fúkať severný vietor a do zdanlivo pokojných ulíc priveje putujúcu cudzinku Vianne Rocher s dcérou Anouk.

Vianne si prenajme prázdny, zaprášený obchod a pretvorí ho na útulné miesto plné neodolatelnej čokolády, ktorá zobudí skryté chúťky obyvateľov konzervatívneho mestečka. Spočiatku nedôverčiví k nezávislej slobodnej matke, ktorá nejaví záujem o náboženský život sa pomaly osmeľujú vojsť do obchodu s tajomnými mayskými dekoráciami a Vianne si vďaka svojej čarovnej schopnosti uhádnuť tajné túžby jednotlivcov a uspokojiť ich tou správnou čokoládovou cukrovinkou postupne buduje reputáciu

Spolu s tým však získava aj nepriateľov, v čele ktorých je nanešťastie sám starosta Comte de Reynaud. Ten je presvedčený, že Viannina prepychová čokoláda podkope ich prísne morálne zásady a spôsobí skazu idylického mestečka. Všetko naberie rýchly spád príchodom írskych tulákov, najmä keď medzi jedným z nich a Vianne preskočí akási iskra ....

Hoci Vianne svojim príchodom mení životy mnohých obyvateľov mestečka, napríklad voľnomyšlienkárskej stareny Armande a jej odcudzenej dcéry Caroline alebo utrápenej Josephine a jej brutálneho manžela Sergea, sama nakoniec prechádza veľkou premenou, keď spoznáva, že láska znamená niekedy jednoducho neodísť. 

                                                                                                 ♥ ♥ ♥

Niečo málo o mne :3 a začiatok môjho blogu ♥

Ahojte ! :)
Chcela som tento blog venovať iba písaniu mojej story.. ale myslím že chcem písať aj o viacerých veciach..
 Takže z blogu len o písaní sa stáva .. Môj BLOG ♥

Uhm.. Takže o mne. .. Volám Aďa :3 a mám 14 :33

Milujem mačky :3 .. Ružovú ..

Som SMILER ♥

♥ ♥ ♥

16. Kapitola

A je tu deň s veľkým D a plným nástrah. Už ráno som si spravila vlasy. Niečo som na raňajky zjedla a pustila som sa do chystania oblečenia. Zabralo mi to asi hodinu.. No proste je to hrozné keď si z toľkej kopy oblečenia neviete vybrať.  Nakoniec som vyhrabala modré legínové nohavice  s kvietkovaným vzorom. K tomu veľký opasok s ešte väčšou prackou, žltú šatku a modré tričko.  Jasné, že na vrch som si dala ešte hrubý biely svetrík. Na udalosť z minulého stretka som takmer zabudla. Pomaly som už išla pre Barču. Objali sme sa. Barča mala na sebe jeany, krásny kabátik a čižmičky. Nádhera. Má jednoducho super štýl. Ešte sme sa chvíľu prechádzali pri zastávke. Zrazu sme uvideli autobus. Barča ma zavolala a začali sme utekať na zastávku. Tesne pred autobusom (celá ja :D ) som spadla. Barča s obrovským smiechom povedala vodičovi aby na chvíľku počkal a zdvihla ma. Zatiaľ čo mňa bolel zadok ona sa bohovsky zabávala. V autobuse sme potom stretli aj Simu. Boli sme aj šoknuté, aj šťastné, že ju vidíme. Pár sekúnd a už sme sedeli vedľa seba a kecali. Sima vystupovala už v Lúčke. Išla za svojou sesterkou. My sme pokračovali až do Žiliny na Bernolákovú zastávku. Cestou sa Barča ešte stále smiala na príhode, ktorá sa nám po ceste stala. V autobuse sme išli od Lúčky ešte 15 minút a urobili sme asi 100 šialených foto. Stále sme sa len smiali, fotili a kecali. Stále do okola. A to aj keď sme vystúpili. Pol hodinu sme zabili tým ako sme kecali s pár deckami zo školy, ktoré sme stretli. Asi v polovici cesty mi už volal Tobi. Otrávene som zdvihla a povedala: ,,Už ideme." A zložila som. Aj tak sme sa po ceste zastavili ešte asi v piatich obchodoch , čo nám zabralo ďalšiu hodinu. Kúpili sme si rovnaké pásikavé tričká. Barča pásiky miluje! Ešte sme si kúpili obaly na naše mobily. Ja som si kúpila taký akoby drevený s eifelovou (neviem ako sa to píše) vežou a Barča zas ružový pasikavý. Keď sme prešli všetky normálne obchody vybrali sme sa už konečne k Auparku. Bolo také krásne. V dobrej náladičke sme išli po zasneženej ulici ako dve najväčšie macherky sveta a bolo nám všetko jedno ♥.


Túto Kapitolu venujem mojej najlepšej kamarátke Barči.. Barčiči ľúbim ťa mojko :* ♥

15.Kapitola

Trochu kratšia, ale dúfam, že sa bude páčiť :3

Mám 2 dni :) .. Neviem čo budem asi tak robiť .. Á no jasné príde babka .. Normálne by som bola sklamaná, ale teraz som celkom rada :3 . Aspoň sa nebudem nudiť :D . Ráno som vstala ako nič. Trochu som si poupratovala izbu, pretože keby do nej prišla moja mama asi by ma ihneď zaškrtila. Pri tom (ako vždy) som mala hudbu pustenú pekne na hlas. Pri upratovaní som si spievala a tancovala ako trafená ( Bože ! Som to ale trapka !).. Nemyslela som pri tom na nič. Bolo to proste úžasné ♥ . Poobede keď prišla babka, bola som nadšená. Tak dlho som ju nevidela ! A vždy s ňou bola zábava. Aj keď mi núka do nekonečná niečo jesť.. V momente ako som ju uvidela stáť vo dverách hodila som sa jej okolo krku a dala boštek na jej zvráskavené líce. Ona sa len prekvapene usmiala. Po nejakej dobe ma zavolala do kuchyne. ,,Áno ? " pekne som sa jej spýtala. ,, No boli Vianoce a ja vám nejdem kupovať dary, ktoré sa vám nebudú páčiť. Tu máš mikinu a 20€" povedala a šibalsky sa usmievala. Mikinka bola nádherná. Celá huňatučká. Ako keby som mala na sebe ovcu . Ja viem, že to nieje dobré prirovnanie k nádhernej, ale fakt taká bola ( :D ). A 20€ som si dala so pokladničky. Už som tam mala niečo cez 80€ .. Je čas ísť do mesta. Celé dva dni som trávila doma s babkou. Skladali sme si puzzle, hrali pexeso, kreslili, piekli a podobné.. Dva dni ubehli ani som nevedela ako ..

6. Kapitola- Koncert

      Ráno musela Elizabeth všetkých skoro zobudiť, pretože si museli ísť ešte pre veci. Zjedli chutné raňajky a išli si pre veci. Kým oni boli preč, Amy si nachystala veci do školy, prezrela si izbu a odišla do školy. Nevedela aké, ale Oliver mal v sebe nejaké čaro. S ním sa nebála a hravo prekonávala všetok ten strach. Myslím, že každý by potreboval svojho Olivera, ktorý by nás zbavil strachu. Amy bola v triede ako prvá. Keď prišiel Oliver, dal jej sladkú malú pusinku. Amy mu ju opätovala. Postupne prišli Mia, Olívia, Zoey a nakoniec Daisy. Keď Daisy vošla do triedy, začala kričať a bežala za nimi: „Chápete     to ??? No chápete ?? Blink 182 bude mať v Lungue koncert. Amy, to je hneď vedľa nášho mesta. Chápete to ??? Bude tam aj Travis Barker ! Môj nádherný Travisko.“ Dievčatá sa tešili s ňou. Zrazu Amy dodala: „Daisy, teším sa s tebou, ale kto sú tí Blink 182 ?“ „Ty nevieš, kto sú Blink 182?“ Daisy sa na ňu pozrela vražedným pohľadom, potom sa zasmiala a dodala, „ To je predsa tá najlepšia punková skupina v dejinách punku! A je v nej bubeník Travis Barker! On je proste úžasný. Má tetovanie a pankáča na hlave.“ Celý deň hovorila iba o ňom. Poprosila ich, aby išli s ňou na koncert. Amy síce najskôr nechcela, lebo sa bála, ale nakoniec súhlasila. Keď prišla domov, povedala mame o tom koncerte. Jej mama bola milá a obetavá. Dokonca sa ponúkla, že ich odvezie. „Ale ako im mám dať vedieť ? Ja tie čudné zariadenia plné bacilov a rôznych hrôzostrašných vecí nemám.“ povedala smutne. Každému je iste jasné, že hovorila o mobile. Dnešná mládež, by bez neho nevedela prežiť, avšak ona ani nevedela, ako sa to volá. „Neboj, ja všetkým dám vedieť. A o koľkej tam máte byť ?“ Malo to byť o štvrtej. Amy sa teda nachystala a z nudy sa dívala na toho Zouinho Justina. Každá z nich mala obľúbeného speváka, len ona nie. Ale prečo? Možno preto, lebo nepočúvala hudbu. Zo strachu. A keďže nepočúvala hudbu, nemohla mať obľúbeného speváka. Bolo to logické, ale Amy na to aj tak nemohla prísť. Rada snívala o takýchto normálnych a všedných veciach. Toto bola jediná vec, ktorej sa Amy nebála. Snívať. To jej išlo asi najlepšie. O pol štvrtej vyrazili na cestu do mesta Lungue. Bolo to obrovské mesto plné mrakodrapov, zelených parkov, kaviarničiek a obrovských reštaurácií. Amy v ňom nikdy nebola, ale veľa o ňom počula. Ľudia ho nazývali veľký Lun. Lun bol boh slnka. Mesto tak volali preto, lebo tam svietilo vždy slnko. Dokonca aj v noci vďaka lampám po uliciach, tam bolo veľa svetla. Amy s kamarátkami bývala v mestečku Est. Zvláštny názov. Nikto vlastne nevie, odkiaľ tento názov je. Est sa nachádza hneď vedľa Longue. Je to malé, milé, čisté mestečko. Keď Amy a jej mama zobrali do ich obrovského, modrého auta všetkých, konečne vyrazili na cestu za dobrodružstvom. No dobrodružstvom, ako takým. Skôr pre Amy, pretože po prvé v tom meste v živote nebola. Po druhé, pretože sa bála čo ju čaká a aj toho koncertu. Daisy celý čas básnila o Travisovi a o tom, že nemôže uveriť tomu, že ho stretne. Amy sa nad tým iba príjemne usmievala. Keď tam dorazili, zaplatili si lístky a čakali dnu. Elizabeth zatiaľ odišla na nákupy. Keďže nikdy nemala možnosť nechať Amy samú, bola šťastná. Aj Amy to na nej videla a tak bola šťastná aj ona. „Amy musím ti niečo povedať. Vieš, môj otec je vedec,“ začal Oliver, „ a on si myslí, že vynašiel pre teba liek. Prepáč, ak som nemal, ale povedal som mu o tvojej chorobe. Povedal, aby som zobral vzorku či to bude fungovať. Aj on, aj ja viem, že sa budeš na koncerte báť. Chcem, aby si to potom skúsila. Možno ti to pomôže.“ Amy sa naňho s nádejou pozrela. Ubezpečila ho, že ten liek použije. Bola šťastná a dúfala, že to pomôže. V zákulisí sa nachádzala skupina. Daisy tam nakúkala cez plátno. Oni ju kryli. Chápali, že má šibnuté nápady a chápali aj to, že ich nemôže uskutočňovať sama. Bola až tak naklonená, že spadla k nim. Trapas ?! Travis ju uvidel a zdvihol. Daisy bola v siedmom nebi. To bol Travis Barker predsa. Spýtal sa jej, aké majú lístky. Povedala, že iba na státie vzadu. Travis sa zasmial a podal jej V.I.P. vstupenky. Daisy celá horela a úplne stratila reč. Mia hneď pribehla a poďakovala. V.I.P. vstupenky boli tie naj. Mohli byť úplne vpredu a ísť ešte k tomu aj do zákulisia!  Keď sa začal koncert, Amy premohol strach. Našťastie Oliver hneď zakročil a dal je tie lieky. Amy ich skúsila. Najskôr necítila žiadne účinky, no o chvíľku sa prestala báť. Vôbec sa nebála. Bol to ten najlepší pocit, aký existuje. Koncert v plnom prúde, všetci skáču a Amy čumí na nich. Nechápala, prečo to robia. Nikdy na žiadnom koncerte nebola. Len sa usmievala. Po chvíli pozorovania ju to prestalo baviť a skúsila tiež skákať. Zistila, že je to geniálna vec. Oliver jej potom povedal, že lieky vydržia asi hodinu.. Prešla jedna, dve, tri a Amy to ani nepostrehla, ale nebála sa. Po koncerte pár vyvolených s V.I.P. vstupenkou išli do zákulisia. Všetci sa tam pofotili. Hlavne Daisy mala s Travisom asi tisíc foto. Daisy sa splnil sen, stretnúť sa s Travisom. Oliverovi sa splnil sen mať priateľov. A nakoniec hlavne Amy sa podarilo splniť si sen za pomoci priateľov a to, aby sa už všetkého nebála. S Oliverom im to zatiaľ vydržalo dva roky. A stále sú spolu. Všetci sú už na strednej, ale pravidelne sa stretávajú a spomínajú.

♥ ♥ ♥

5. Kapitola- Skúška odvahy

Niečo pred polnocou sa Mia zobudila. Ďalej už nemohla zaspať. Zobudila Daisy, Olivera a neskôr aj ostatné dievčatá. Okrem Amy. Spolu si zobrali baterku a rozprávali sa. Vymysleli si skúšku odvahy. Kým sa baby dohadovali kam pôjdu, Oliver sa díval na Amy ako spí. Páčilo sa mu to. Bola taká jemná a krehká. „Mám to!“ zvreskla Olívia. Nato sa Amy zobudila. Ospalo povedala:    „Čo tu robíte ??? A čo máš ???“ Keďže večne neposedná Olívia počúvala jej mamu, všetko jej povedala, pravdaže okrem skúšky odvahy. „Ostaň s nami hore.“ Povedala prosebne Zoey s úsmevom. Amy sa svojej izby dosť bála, ale hovorila si, že jej noví kamaráti jej pri všetkom pomôžu. Aj keby sa dialo čokoľvek. Na to priatelia boli. Boli lepší ako rodičia, lebo nám viac rozumeli. Bez nich by nebol svet. Amy si pomaly sadla. Olívia sa pozrela na ňu a spustila bleskovou rýchlosťou: „Mám to! Budeme si rozprávať horory! Počuli ste už o krvavej Merry ??? To je malé dievča, ktoré vylieza zo zrkadla alebo z hrobu a zabije vás! Hahaha.. No nie je to absurdné ??? Je celé do modra, má strapaté vlasy. V jednej ruke drží macíka. Bože, kto by tomu veril ??? Phh ???“  Amy bola tak vystrašená, ako ešte nikdy. Najviac sa bála duchov. Z toho mala úplne najväčší strach. Bola by Olíviu aj prerušila, ale bola tak na smrť vystrašená, že to nedokázala. Oči mala vypúlené, akoby jej išli vypadnúť z jamiek.  Keď dievčatá zbadali jej výraz tváre, žmurkli na seba. Presne o toto im išlo. Aby sa Amy vystrašila čo najviac. „Takže, baby a..a Oliver, čo keby sme si dali skúšku odvahy. Akurát je polnoc! Vylezieme cez okno von, zoberieme baterku a budeme musieť byť pol hodinu vo dvojiciach na cintoríne. Je nás akurát šesť, takže to vychádza.“ povedala Mia s úškrnom. „Myslíš, že to je dobrý nápad  Mia ???“ povedala trochu s nahnaným strachom Zoey. „Áno !!!“ povedali bleskovo rýchle všetky tri (okrem Amy) a pozreli na Zoey. Ona len mykla plecom. Začali sa baliť. Amy tam len nemo so strachom sedela. Keď sa konečne spamätala povedala: „Ja tam nejdem!“ všetci sa na ňu pozreli pohľadom typu : Prečo? A ona pokračovala, „ Veď viete všetci tu o mojej chorobe! Chcete aby som tam omdlela ???“ Daisy sa musela robiť, že ju nemá rada a hovoriť o jej chorobe, ako o ničom, aj keď to tak nemyslela: „Ideš a hotovo! Zober si tú tvoju tabletku a je to! Mňa nezaujíma tvoja choroba! Máme tu skúšku odvahy a ty ideš či chceš, či nie!“ Amy zosmutnela, ale poslúchla ju. Vedela, že keby neišla, stratí kamarátky. A to nechcela. Zobrala si tabletku a začala sa prezliekať. Natiahla si sivý rolák, hrubý dekový svetrík a bundu. Nesmieme zabudnúť na vyteplené nohavice, keďže bola zima. Vonku bolo asi -8 °C .Z jej dlhých bielych obliečok spravili lano, prehodili ho cez okno a išli. Zoey aj Amy sa báli a tak sa držali za ruky. Osobitne pre Amy to bolo ako prežívať horor. Našťastie to nebolo až také strašné, pretože si zobrala tabletku. Náhodou bol cintorín hneď o 4 domy ďalej. Pri bráne Mia povedala: „Tak tu sa rozdelíme. Ja idem s Daisy. Zoey ty pôjdeš s Olíviou a Amy ty choď s Oliverom!“  Všetci sa trochu báli, až na Amy. Tá sa bála totálne. Keď už boli samy Oliver povedal: „Amy neboj ! Celý čas ťa budem držať za ruku... A keď sa budeme rozprávať, ani nepostrehneš ako to ujde.“  A tak sa aj stalo. Po 25 minútach baby už pomaly išli naspäť. Amy sa nebála. Aj zabudla, kde sa nachádza. Keď ich všetky zbadali, rozhodli sa, že ich trošku nastrašia. Začali robiť rôzne strašidelné zvuky. „Čo to je ???“ spýtala sa hneď Amy. Zistila., že Oliver nevie. Keď zvuky pokračovali, Amy povedala: „Oliver pred smrťou chcem urobiť ešte jednu vec.“ Ako to dopovedala, pobozkala ho. Bol to dlhý, krásny, francúzsky bozk. Ich pery sa na seba sladko pricucli. Obidvaja prežívali najkrajšie chvíle v živote. Keď skončili, usmiali sa na seba. Vtom pribehli baby, akoby sa nič nestalo, aj keď to všetko videli. „Gratulujem vy dvaja! Prešli ste skúškou..Ale teraz už poďme domov.“ povedala Zoey. Spolu sa teda vybrali domov. Amy a Oliver sa celý čas držali za ruky. Boli spolu rozkošný. V momente, ako si poľahali do postele a na zem do diek ,zaspali.

♥ ♥ ♥

4. Kapitola- Izba

Ráno Amy zobudilo silné mňaukanie. Pomaly otvorila oči, keď ju vtom zasiahol silný smrad. Zistila, že malá Sheila to už nevydržala a pokakala sa na dlážku. Už takto Amy vstala dosť neskoro, musela ešte aj poutierať výkaly po mačičke. Pozrela na hodiny. Bolo 7:30. Autobus jej ide za päť minút a ona nie je ani oblečená. Hodila na seba čierny rolák ,rifle. Do ruky si zobrala chlieb, ktorý jej mama pripravila a bežala do školy. Prišla akurát, 7:40. Mala päť minút, ešte čas a vyzerala ako strašidlo. Už sa nebála rozprávať, ani zvierat a dokonca už ani jazdy dopravným prostriedkom. Keď ju uvideli baby z triedy, znechutene na ňu pozreli a prišli: „Hej Amy. Nič v zlom, ale vyzeráš ako strašiak! Poď za nami.“ Amy nevedela čo má robiť, tak ich nasledovala. Išli na Wc. Mia nebola zlá. Len ten deň Amy na ňu žiarlila. Teraz avšak Mia držala v ruke kozmetickú taštičku. Zastali pri starej stoličke a jedno dievča, volalo sa Andy, zahlásilo: „ Baby operácia Amy. Amy ty si sadni sem na stoličku.“ Amy poslúchla a len si nemo sadla a zavrela oči. Cítila, ako češú jej dlhé havranie vlasy. Niečo jej robili na tvári. Amy začala podliehať panike. Zas sa bála. O chvíľku jej kázali otvoriť oči. Pred ňou stálo zrkadlo. Bola nalíčená! Špirála jej krásne zvýraznila oči a konský chvost na hlave celú tvár. „To zvládnem. Nebudem sa báť. Nie nesmiem sa báť! Amy vzchop sa! Oni to nosia a nič sa s nimi nedeje! Tak ani s tebou! AMY!“ Pomalým krokom, s vystrašeným pohľadom sa vydala do triedy. Ruky mala pritisnuté k telu. Tam ju zbadal Oliver. Od údivu zabudol ústa zavrieť. Chvíľu sa na ňu díval a predstavoval si ju niekde na pláži, ako sú spolu. Aj on bol do nej zaľúbený. Avšak keď zbadal jej vystrašený pohľad, hneď zasiahol a bežal za dievčatami. Vysvetlil im, že Amy má tú chorobu a že sa toho bojí. Oni nelenili všetky štyri a išli za ňou. Amy Miu už poznala, ale mená ostatných báb nepoznala. Až keď sa rozprávali medzi sebou zistila, že blondína s modrými nevýraznými očami sa volá Olívia. Ďalšie dievča, ktoré sedelo s Miou sa volalo Daisy. Malo ryšavé vlasy a pehy. Amy sa veľmi páčili dievčatá s ryšavými vlasmi. Daisy chodila večne krásne namaľovaná. Dalo sa povedať, že to bola rebelka triedy. Posledná z nich bola Zoey. Jej hnedé lesklé vlasy jej všetci závideli. Ona bola z tých štyroch tá slušná. Väčšinou nosila niečo ružové, vždy pekne zladené a milovala Justina Biebera. Vždy si ho nahlas púšťala v triede.

♥ ♥ ♥

3.Kapitola- Spolu

Na tretí deň ráno Amy vstala pokojne. Bola si vedomá všetkého čo sa stalo. Pomyslela si: ,, Doteraz, celých 14 rokov som bola sama a tak to aj malo ostať. Ak Oliver odo mňa teraz odíde budem to brať v pohode. Amy si silná!“ Bolo ešte len 6 hodín, v celej izbe tma. Hovorila si čo si hovorila, ale nedokáže to. Nedokáže žiť bez Olivera. On jej vnukol nádej, že raz bude ako ostatní. Musela niečo podniknúť. Ale čo ?! Dúfala, že keď príde do triedy Oliver tam bude. Za tie dva dni si naň tak navykla akoby ho poznala celý život. Brala ho ako svoju mamu. Tej sa nebála a mohla sa s ňou rozprávať. Aj keď Amy bola zložitá a dosť uzavretá osobnosť. Tak to bolo vždy, ale s Oliverom sa rozprávala o všetkom. Prosto to bolo akoby nikdy žiadna choroba neexistovala. Prvý krát v živote sa tešila do školy. Nech aspoň uvidí jeho modré oči. Ráno, už autobusom, prišla do školy. Oliver nesedel v ich lavici. Amy sa poobzerala a uvidela ho v lavici kde sedela Mia. Aj keď všetky lavice mali byť obsadené. Dívala sa na Olivera. Nemohla uveriť, že odrazu je preč. Pozrel sa na ňu. Dívali sa na seba. Amy to nevydržala a vyhŕkla jej slzy. Ona predsa nikdy neplakala. Nikto ju teda ešte plakať nevidel len jej mama Elizabeth a Oliver.. Pomaly si sadla do lavice a potichučky plakala. Všetci ju nechali tak. Chápali, že má trápenie. Učitelia na škole boli mimoriadne chápavý, rozoznali úprimnosť a falošnosť. A takí podobný boli aj žiaci. Zaujímavá škola, ale tak to proste bolo. Amy práve strácala najlepšieho priateľa a jej jedinú lásku. Oni o tom nevedeli, ale ani sa jej do toho nemotali. Po škole Amy prišla domov a svet jej bol ľahostajný. Mama nevedela čo sa stalo. Vedela iba to, že Amy mala priateľa Olivera a tak si spievala. Pre Amy bola jedna minúta ako hodina najväčšieho trápenia. Ona chcela s ním zaspať ako vo filme v nežnom objatí. Na televízor sa síce nikdy nedívala. Bála sa, že sa jej niečo stane s očami. Avšak keď sa započúvala do romantického filmu, ktorý jej mama pozerala, snívala o láske. Aké je to ju cítiť. Vedela, že jej ocko zomrel keď bola malá pri autonehode. On by jej bol najlepší kamarát. On by proste vedel ako na to. Toto prebiehalo práve Amy v hlave. Písala si to všetko do denníka, keď vtom zazvonil zvonček. Amy zrazu získala nádej, že je to Oliver. Bežala s úsmevom otvoriť. Bol to nejaký cudzí chlap. Amy zvreskla a zabuchla mu pred nosom. Keď sa vracala do izby zazvonil zvonček opäť. Už nešla otvoriť. Nechcela si nahnať falošnú nádej. ,, Amy.. Oliver je tu“ zakričala jej mama. „Čoooo ???!!“ ostala v šoku. Zbehla po schodoch dole. Bola to pravda. Stál tam usmiaty Oliver. Amy neverila. Bola zrazu taká šťastná. Rozbehla sa a objala ho. Bolo to dlhé, upokojujúce objatie plné šťastia a nádeje. „Pozór !!“ zakričal Oliver, pretože niečo držal v ruke. Bola to nejaká čudná, stredne veľká škatuľa. Keď ho Amy pustila, dal si škatuľu pred seba a otvoril ju. Bolo v nej mačiatko. Malinké mačiatko. Bolo čierne ako uhoľ a očká malo modré. Amy sa bála mačiatok, ale aj celkovo ho chovať. Vypisovať tu dôvody je úplne zbytočné. Každý si ich pekne domyslí. Amy sa pozrela raz na stvorenie a raz na Olivera. Vedel o jej strachu a aj tak jej doniesol mačiatko? Zdalo sa jej to zvláštne. „Počuj. Viem, že sa ti to zdá zvláštne. Prepáč mi to v škole. Doma som premýšľal. Prišiel som na to, že nemôžem byť bez teba. Si moja najlepšia priateľka akú som kedy mal. Aj keď som nikdy žiadnu nemal.. Hehe.. Nemôžeš upadnúť tvojej chorobe. Musíš ju prekonať! Ale nie sama! Amy uvedom si to! “ povedal úprimne s úsmevom , „ Sme v tom spolu! A tvoj strach začneme prekonávať týmto rozkošným mačiatkom.“ Amy to dojalo. Tieto slová ju budú ešte dlho hriať pri srdiečku. Nemusela ani nič hovoriť, Oliver presne vedel, že je šťastná. Nejako to na nej vycítil. Objali sa. „Tak poď ideme prekonávať strach. Prvé čo urobíme je, že jej dáme jesť.“ Ako bolo povedané tak bolo aj urobené. Spolu jej ohriali mliečko a dali jej ho. Mačiatko si pekne pochutnávalo, zatiaľ čo oni dvaja vymýšľali meno. Po dlhom uvažovaní vybrali meno Sheila [šeila]. Do večera jej spravili ešte modrý pelech a dali ho do Amynej izby. Amy si Sheilu celkom obľúbila. Keď Oliver odišiel, asi o šiestej večer Amy sa s mačiatkom hrala. Jej mama Elizabeth bola šťastím bez seba. Jej drahá dcérka sa pomaly liečila. Po večeri ich potajme pozorovala. Túto udalosť si nemohla nechať ujsť a tak im urobila nádhernú foto. Večer Amy zaspávala s hrejivým pocitom niečoho neznámeho a s mačiatkom v náručí.

 

♥ ♥ ♥

2.Kapitola - Ďalšie muky strachu

Bol ďalší deň ráno. V jej prázdnej izbe, v ktorej mala iba posteľ, skriňu a stôl na písanie, nebývala veľmi rada. Bola to depresívna izba, ale výrazných vecí sa bála. Typické! Ona sa bála úplne všetkého. Amy vstala, akoby sa nič nestalo. Teda aspoň dúfala, že sa nič nestalo. Pri raňajkách sa jej mama spýtala, prečo bola deň pred tým taká divná. „ To nebol sen ??? “ prebleslo jej hlavou. Nič nepovedala a odišla do školy. Autobusom. Všetci sa na ňu dívali ,akoby spadla z neba. Bola taká vyšokovaná z predošlého dňa, že jej bolo jedno čím sa vezie a vlastne sa ani nebála. Dávno prestala veriť, že sa prestane báť a tu sa zrazu zjaví nejaký chalan, menom Oliver a všetko má byť v pohode? Amy si to takto nepredstavovala. Chcela krásneho princa na bielom koni a nie Olivera. Musela si priznať, že bol celkom pekný, ale bolo to všetko tak rýchlo. V triede už sedel Oliver. Bol rád, že Amy vidí. Celé ráno jej rozprával o jeho živote. Nechcela počúvať. Bála sa, že sa dozvie niečo zlé. Napokon to však nevydržala. Neexistuje dievča, ktoré by ho nepočúvalo. Dozvedela sa zlé veci. O tom, že Oliver nemal priateľov, že bol týraný a iné veci. Amy bolo Olivera ľúto. Tejto veci sa najviac bála, ale nebolo to také strašné. Bála sa s ním rozprávať, avšak nevedela aké to je. Myslela si: „ Rozprávať sa s inými nie je až také zlé “ Chcela skúsiť porozprávať sa s inými dievčatami. Prišla za nimi a začala: „Ehm....Ahojte.“ Dievčatá sa na ňu pozreli s údivom a pozdravili. Baby v triede obdivovali jej štýl. Aj keď nosila nevýrazne oblečenie, vedela si ho dobre skombinovať a to si dievčatá cenili. Amy sa snažila rozbehnúť rozhovor, ale nejako jej to nešlo. Chvíľu sa snažila, ale začala mať z niečoho hrozný strach. Celá sa spotila a v tej chvíli prežívala ozajstné muky. Keď ostatní v triede videli, že sa rozpráva, chodili za ňou a rozprávali sa. Ona však nechcela. Prežívala pri tom hrozné muky. Len s Oliverom to bolo také iné. Oliver jej povedal , že by po obede chcel prísť. Amy sa bála, ale rozhodla sa, že keď zvládla toto tak zvládne aj tamto.
Po obede prišiel Oliver . „Ding-Dang“ zazvonil. Amy rýchlo bežala otvoriť. Dokonca sa pristihla, že sa celkom teší. Vonku snežilo a jazero pri Amynom útlom domčeku po starej mame bolo zamrznuté. Bývali ne kraji mesta pri krásnom lesíku. Aj do toho sa Amy bála chodiť. Zdal sa jej príliš temný a strašidelný. Avšak vráťme sa k Oliverovi a ich stretnutiu. „Ahoj ,“ povedal so širokým úsmevom , „ Všimol som si, že tu máte ľad. Vieš sa korčuľovať ?“ „ Ehm.. nie neviem, ale korčule mám.“ odpovedala ticho. Oliver sa ponúkol, že ju to naučí. Oh nie! Amy sa zaľúbila ! Keď bola pri ňom, ničoho sa nebála. Srdce jej búchalo, motýle v bruchu jej poletovali sem a tam. V 14 rokoch sa zrazu zaľúbila. Tak pre tieto dôvody súhlasila. Bála sa, ale človek je schopný pre lásku urobiť čokoľvek. „Mamí . Idem vón ! “ zakričala Amy. „Tak dobre, choď, “ povedala Elizabeth dosť udivene. Amy bežala na povalu po zaprášené korčule, zbehla naspäť a obula si ich. Prvý krát sa postavila na ľad, na korčuliach. Oliver ju chytil za ruky a pomaly korčuľovali vpred. Bol k nej otočený tvárou. Amy sa dívala do jeho modrých očí. Keďže sa toto poobedie vyvíjalo dobre a ľad nebol upravený, Amy spadla. Strach, ktorý cítila, prekonávala vďaka modrým očkám Olivera, ale toto bolo na ňu už moc. „ Mohla som tušiť, že sa to pokazí ! Veď som sa mohla zabiť! A čo ak by som sa utopila? “ s plačom premýšľala Amy. Oliver si s úsmevom k nej kľakol a povedal: „Neplač! Môžeme to skúsiť ešte raz.“ „Nie nemôžeme ! Bojím sa !“ odpovedala s plačom. „Ale čoho ?“ spýtal sa udivene. Nechápal, že keď nemá strach on, neznamená to, že ho nemá aj niekto iný. Vôbec netušil o Amynej - dá sa povedať chorobe. Amy to nevydržala a všetko mu povedala. Ako sa trápila, trápi . Že on nikdy nepochopí, čo je to mať ozajstný strach. Oliver bol ticho. Rozlúčili sa a Amy vbehla s plačom do svojej izby. „ Čo ak so mnou už nikdy neprehovorí ? Čo ak to teraz všetkým vykecá ?“ bála sa Amy. Videla len jedno riešenie. Začať si písať denník. Dala si dnešný dátum s nadpisom: „Deň plný múk“ ...

♥ ♥ ♥

1. Kapitola - Deň keď sa to všetko začalo ..

Bol to deň ako každý iný. Aspoň zo začiatku. Ráno sa Amy navliekla do nevýrazného sivého roláka a vyrazila do školy. Výrazné veci nikdy nenosila. Bála sa, že si ju budú viac všímať a unesú ju ,alebo že jej to zaškodí. Boli to nezmyselné veci pre nás, ale pre ňu to bola pohroma. Nechodila ani autobusom, lebo mala fóbiu z úzkych priestorov a vozidiel. Radšej chodila pešky. V škole sedela sama. Učiteľky si nad ňou lámali hlavy. V učení bola najlepšia z triedy, ale nemohli ju posielať na žiadne súťaže, pretože sa bála. Keď prišla do triedy, zdalo sa jej niečo iné a hneď aj zistila čo. V jej lavici sedel nejaký neznámy chalan s čiernymi vlasmi . Bol k nej otočený chrbtom. „Tu sedím ja !“ povedala Amy tichým hláskom. Keď ju začul rýchlo sa otočil . Na Amy zasvietili žiarivé modré očká. Po chvíli povedal: „Ouu. Prepáč. Ja len, že nikde už voľné miesto nie je. Nemohol by som sedieť s tebou ???“ Amy sa poobzerala po triede. Bola to pravda. Nikde žiadne voľné miesto. Popritom zistila, že do ich triedy prišli ďalší dvaja nový žiaci. „ Čo ak má nejakú chorobu? A čo ak ma bude otravovať a pokazím si priemer? A čo ak mi bude tesno? A čo ak smrdí? A čo ak si o mne pomyslí, že som čudná ?“ premýšľala Amy. Neznámy chalan sa na ňu díval s prosebným pohľadom. Nakoniec súhlasila. Zdalo sa jej to čudné. Nikdy predtým nerobila to, z čoho má strach! Pre iných by to bolo normálne sedieť s iným, ale pre ňu to bolo prekonávanie obrovskej fóbie. Bolo to, ako keby ľudia, ktorí sa boja pavúkov, ležali v klietke plnej samých obrovských pavúkov. Na druhej hodine sa už aj neznámy chalan osmelil a povedal jej meno: „Oliver.“ Amy hodila výraz typu : Čo ?.. „Volám sa Oliver. „ povedal. Amy sa mu predstavila tiež a po celý deň už bola ticho. Niežeby sa Oliver nesnažil začať rozhovor, ale Amy nebolo do reči. Posledná hodina bola telesná. Museli behať cez prekážky. Amy sa zdalo, ako keby cvičila na maratón. Po škole celá unavená nasadla na autobus domov. Vtedy jej to došlo. Ona sedela v autobuse a pri nej ešte k tomu Oliver! Začala pociťovať veľké napätie a nevoľnosť. Musela si dať tabletku, ktorú jej mama dala pre istotu do školy. Táto cesta bol jej najhorší zážitok, aký kedy mala. Doma s plačom bežala do svojej izby a nikomu nič nechcela povedať. Prosila, aby sa tento strašný deň už skončil. Zazvonil zvonček. Amy ani nevnímala. Otvorila jej mama. Vonku stál Oliver. Elizabeth sa naň začudovane pozerala. „Dobrý deň teta je doma Amy ?“ Elizabeth pokračovala v začudovanom pohľade a po chvíli sa ho opýtala čo tu chce. Vysvetlila mu, že dnes nie je dobrý čas na návštevu. Chlapec odišiel. „Kto to bol ???“ Ozvalo sa z izby. „Poštár!“ zaklamala mama. Večer ubehol rýchlo. Amy len rozmýšľala o tomto dni. Nechcela to povedať svojej mame, ale zdôveriť sa chcela. Písanie denníka sa jej zdal ako veľký problém. Stála jej tu jedna prekážka. Strach.

♥ ♥ ♥

Prológ

                     Mám tu pre vás nový príbeh :3 Názov je Amy ... Je dosť krátky ale dúfam, že sa bude páčiť :33 :)





Tento príbeh je o statočnej Amy. Amy je pekné, milé a múdre dievča. Má niečo okolo 14. Jej vlasy majú farbu havranej čiernej a jej zelené oči nemôže nikto prehliadnuť. Nemá žiadne priateľky a pomaly ani žiadne záľuby, pretože sa všetkého bojí. To nie je len malý strach z pavúkov, ale veľké fóbie z hocijakých bežných vecí. S jej mamou Elizabeth už prešla desiatky doktorov a psychológov. Nikto jej však nevedel pomôcť. Jej mama to má s ňou veľmi ťažké, má iba ju. V práci je málo platená a nevie si poradiť s Amy. Ich život bol biedny a neveselý. V škole si ju nikto nevšíma, vždy si sadne niekde ďaleko dozadu. Je proste šedá myška. Zrazu nastane jeden magický týždeň a všetko bude lepšie. Ale čo sa stalo si už musíte prečítať sami.

14.Kapitola

Ráno som sa zobudila na pípanie mobilu. Na moje veľké prekvapenie volal Tobi. Chce aby som išla na chvíľu na facebook. Pravdaže som išla aj keď ma zobudil o ôsmej ráno ! Ospalo som pustila net. Prvé čo som zapla bolo youtube. Chcela som nejakú pesničku na prebratie. Jediná, ktorá mi vtedy napadla bola od New Boyz- You are Yerk . Na fb ma už Tobi pekne-krásne čakal. A tak trochu tam čakal aj Oliver. Zapípala mi správa. Celá som stuhla. Našťastie bola od Tobiho. Rýchlo som mu odpísala: ,, Tobíí.. ahooj :* . Teraz sa odhlásim s chatu .. Ale budem stále tu tak v kľude píš ;) ." Rýchlo som si tedy vypla ten chat. Oliver mi nestihol napísať. Uff ..  Tobi mi povedal, teda vlastne napísal nech ešte s Barčou prídem. Keby ma zavolá samú som tam ako na koni. Ale takto. Dobre viem ako to dopadlo minule. Awhrr .. Nevedela som čo robiť. Po dlhom presviedčaní som povolila. Však čo sa môže stať ? Teda to som vedela, ale .. však ju ustrážim .. Nakoniec som sa s ním dohodla na 30. Decembra o 14:30 .. Čiže tam idem o dva dni. Áa, ešte mám čas . Ešte som rýchlo cinkla Barči. Ani ja a ani ona nebola nadšená, že telefonujeme. Avšak keď som jej povedala o čo ide povolila. Takže o dva dni sa ide do mesta. Už sa teším. Aj keď je to s Barčou a Tobim. Niekedy som si prehrávala ten moment ako sa skoro pobozkali, ale vždy som to úspešne zahnala. Ale nedalo mi myslieť pri tom na Mareka. Presne ako aj teraz: ,, ÁAaach .. Stále musím naň myslieť. Už ma to nebaví ! Halóo ľudia mám tu samovražedné sklony ! Jasné, že nikto nič nepovie, keď sa rozprávam sama so sebou vo svojej gebuli." Niekedy si prídem ako nafetovaná. Ale to som celá ja. Všetci si dúfam už zvykli...

13. Kapitola

Na druhý deň ma bolela hlava .. Nemohla som nikomu nič povedať, pretože som nechcela.. Neznášala som pocit udržať niečo v sebe .. Mala by som sa udobriť so Simou.. Ak by som niečo takéto mala niekomu povedať tak jedine jej. Ona vie najlepšie počúvať a dávať dobré rady. Rozhodla som sa jej zavolať. Chvíľu to zvonilo, ale zapol sa len odkazovač: ,,Ahoj Sima.. Prosím prepáč. Mohli by sme sa stretnúť o jednej na školskom ?? Prosím príď . Budem tam čakať. " Ani som sa nenazdala a už som vychádzala z domu v obyčajnom čiernom tielku , ktoré mi zvýrazňovalo prsia a v džínoch. Musím uznať, že som v ňom nevyzerala najhoršie. Bohužiaľ som ho musela zakryť teplým svetríkom a bundou, aby som tam nezamrzla. Školák je iba dvor s farebnými preliezačkami. S babami sme tam radi chodievali. Vždy sme sa tam hojdali a bláznili ako malé. Rada som tam chodila aj s najlepšími kamarátmi. Hlavne s mojím bývalým kamarátom Tomáškom. Ale niečo sa pokazilo.Neviem čo. Ale prestali sme chodievať postupne von. A všetko sa rozsypalo a už sme sa nevideli. Maximálne sa uvidíme na zastávke. Nejaký čas som bola doňho aj zaľúbená, ale to už je dávno... Až mi vyhŕkli slzy pri tých spomienkach na školský. No nič to. Sadla som si na hojdačku a aj keď mi bolo chladno na zadok čakala som. Čakala, čakala a čakala ... Nikto neprichádzal. Vybrala som sa teda domov. Rozmýšľala som prečo asi neprišla. Možno si nenašla odkaz. Vhĺbená do myšlienok som vykročila domov. Sneh mi pod nohami príjemne vŕzgal. ,,Aďá ? " zakričal niekto na mňa. Bola to Sima. Otočila som sa a s plačom bežala za ňou. Objala som ju tak tuho ako ešte nikdy. Myslím, že na chvíľu som ju aj dusila. Ale to je jedno :D . Dlho Dlho sme sa rozprávali a ja som jej všetko povedala. Nemohla tomu uveriť. Ešte dlho sme sa rozprávali. Asi o siedmej sme sa už rozišli a ja som zaspávala s dobrým pocitom ♥ .