Moja obľúbená kapitola ♥ ♥ ♥ :3....
Večer. Doma. Smutná. Zdrtená. Vhĺbená do myšlienok. ,,I remember year ago
someone told me I should take caution when it comes..." začal mi zvoniť mobil. Bol to Oliver. Presne to som teraz potrebovala.. S radosťou som zdvihla. Až som sa rozplakala, aká som bola šťastná, že zavolal. Nikdy sa mi to nestávalo. Tie slzy prišli tak rýchlo.. ,,Čo je ? Ty plačeš ?!" povedal zarazený Oliver v telefóne. Všetko som mu vyrozprávala a nezabudla som mu povedať ako ho mám rada , a že som šťastná, že zavolal. ,,A načo si mi vlastne zavolal, hh??? " povedala som s úškrnom, ktorý videlo tak maximálne moje zrkadlo ( :D )... ,,Ja vlastne ani neviem. Proste som len na teba myslel." povedal a po chvíľke ticha dodal, ,, Nestretneme sa ? " Ostala som zaskočená a so smiechom odpovedala: ,,A ty by si akože za mnou teraz o desiatej prišiel hej ?!" Neviem ako sa to vyvinulo ale o pol jedenásstej som ešte presviedčala mamu aby ma pustila von (Nakoniec aj tak povolila.. Veď kto by mi odolal ?).. a o trštvrte som stála s Oliverom v zastávke. Hneď ako vystúpil z autobusu sa na mňa neodolateľne usmial a objal ma. Mne prišlo všetko to čo sa deje ľúto a rozplakala som sa. On ma pekne utešoval: ,,Neboj sa. O nikoho. Sú už veľký postarajú sa o seba.. Nech si svoj život zariadia ako chcú oni a ty sa tým netráp. ty nesmieš mať tvoju krásnu tváričku skrivenú starosťami.!" Ako to dopovedal dal mi bozk na čelo. Bolo ticho. Ja som už neplakala. Stáli sme blízko seba. Dívala som sa mu do očí a on mne. Bol to moment tak dlhý a zároveň krátky. Moment, ktorý sa mi navždy vryl do pamäte. Prestala som vnímať okolitý svet. Prestala som vnímať búrku, ktorá sa blížila. Vnímala som iba jeho ruku na mojom krku a približujúce sa jeho plné a neodolateľné pery. Začali sme sa bozkávať. Bol veľmi nežný a jeho sladké bozky boli úžasné. V momente ako sa rozpršalo, sme prestali, pozreli sa na oblohu a začali sa smiať. Ešte chvíľu sme sa bozkávali. Prerušil nás môj mobil. Sms. Mama (ach!). Mám sa urýchlene dostaviť domov, pretože prší. Jasné, že by som neodišla bez dlhého bozku na rozlúčku. Keby sme boli vo filme a hrala by tam pesnička, bola by to určite do James Arthur- Impossible. Bol to krásny večer. Držala som ho chvíľu za ruku a potom sa rozutekala po daždi domov. Ešte som sa posledný krát obzrela. Stál tam, díval sa a usmieval. Doma som sa ešte chvíľu spamätávala. A keďže už bola skoro polnoc išla som spať. Keď som sa ráno zobudila a rozpamätala sa čo sa stalo, ostala som v šoku. Ako som to mohla urobiť keď milujem Mareka ? .. Nie, nie .. toto sa nemalo stať.. proste nemalo..musím si to vygumovať z hlavy.. Ale čo poviem Oliverovi?.. Napísala som mu krátku správu..
Milý Oliver.. To čo sa včera stalo sa nemalo stať.. Pochop.. ja milujem Mareka.. prepáč, ale nemalo sa to stať.. mali by sme sa už prestáť stretávať..
Neverila som čo píšem, ale tak to bolo lepšie....
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára