1. Kapitola - Deň keď sa to všetko začalo ..

Bol to deň ako každý iný. Aspoň zo začiatku. Ráno sa Amy navliekla do nevýrazného sivého roláka a vyrazila do školy. Výrazné veci nikdy nenosila. Bála sa, že si ju budú viac všímať a unesú ju ,alebo že jej to zaškodí. Boli to nezmyselné veci pre nás, ale pre ňu to bola pohroma. Nechodila ani autobusom, lebo mala fóbiu z úzkych priestorov a vozidiel. Radšej chodila pešky. V škole sedela sama. Učiteľky si nad ňou lámali hlavy. V učení bola najlepšia z triedy, ale nemohli ju posielať na žiadne súťaže, pretože sa bála. Keď prišla do triedy, zdalo sa jej niečo iné a hneď aj zistila čo. V jej lavici sedel nejaký neznámy chalan s čiernymi vlasmi . Bol k nej otočený chrbtom. „Tu sedím ja !“ povedala Amy tichým hláskom. Keď ju začul rýchlo sa otočil . Na Amy zasvietili žiarivé modré očká. Po chvíli povedal: „Ouu. Prepáč. Ja len, že nikde už voľné miesto nie je. Nemohol by som sedieť s tebou ???“ Amy sa poobzerala po triede. Bola to pravda. Nikde žiadne voľné miesto. Popritom zistila, že do ich triedy prišli ďalší dvaja nový žiaci. „ Čo ak má nejakú chorobu? A čo ak ma bude otravovať a pokazím si priemer? A čo ak mi bude tesno? A čo ak smrdí? A čo ak si o mne pomyslí, že som čudná ?“ premýšľala Amy. Neznámy chalan sa na ňu díval s prosebným pohľadom. Nakoniec súhlasila. Zdalo sa jej to čudné. Nikdy predtým nerobila to, z čoho má strach! Pre iných by to bolo normálne sedieť s iným, ale pre ňu to bolo prekonávanie obrovskej fóbie. Bolo to, ako keby ľudia, ktorí sa boja pavúkov, ležali v klietke plnej samých obrovských pavúkov. Na druhej hodine sa už aj neznámy chalan osmelil a povedal jej meno: „Oliver.“ Amy hodila výraz typu : Čo ?.. „Volám sa Oliver. „ povedal. Amy sa mu predstavila tiež a po celý deň už bola ticho. Niežeby sa Oliver nesnažil začať rozhovor, ale Amy nebolo do reči. Posledná hodina bola telesná. Museli behať cez prekážky. Amy sa zdalo, ako keby cvičila na maratón. Po škole celá unavená nasadla na autobus domov. Vtedy jej to došlo. Ona sedela v autobuse a pri nej ešte k tomu Oliver! Začala pociťovať veľké napätie a nevoľnosť. Musela si dať tabletku, ktorú jej mama dala pre istotu do školy. Táto cesta bol jej najhorší zážitok, aký kedy mala. Doma s plačom bežala do svojej izby a nikomu nič nechcela povedať. Prosila, aby sa tento strašný deň už skončil. Zazvonil zvonček. Amy ani nevnímala. Otvorila jej mama. Vonku stál Oliver. Elizabeth sa naň začudovane pozerala. „Dobrý deň teta je doma Amy ?“ Elizabeth pokračovala v začudovanom pohľade a po chvíli sa ho opýtala čo tu chce. Vysvetlila mu, že dnes nie je dobrý čas na návštevu. Chlapec odišiel. „Kto to bol ???“ Ozvalo sa z izby. „Poštár!“ zaklamala mama. Večer ubehol rýchlo. Amy len rozmýšľala o tomto dni. Nechcela to povedať svojej mame, ale zdôveriť sa chcela. Písanie denníka sa jej zdal ako veľký problém. Stála jej tu jedna prekážka. Strach.

♥ ♥ ♥