Popravde neverím, že tu mám nejakého čitateľa, ktorý to tu pravidelne kontroluje a vie, že som nenapísala celý December článok. Žiadne "veselé Vianoce a šťastný Nový rok" ani nič podobné. Silno pochybujem, že to niekomu z vás vadí, lebo hoci sú všetky tieto vianočné tradičnosti v podobe veselých prianíčok milé, bolo by to oproti ostatným blogom klišé. Tým nechcem povedať, že som nič nepridala kvôli tomu. Bolo to preto lebo... vlastne ani neviem prečo, pretože pár nedopísaných článkov smutne čaká v konceptoch na budúce Vianoce. Nejdem sa Vám však za to všetko ospravedlňovať, lebo to robím stále, nemá to zmysel a úprimne si to narovinu povedzme - moje články by vám nijak špeciálne neobohatili život (nehovorím, že tento to urobí...).
Takže prečo píšem? Jednoducho pretože písanie čudných vecí, ktoré nikto nečíta je jediná vec, ktorá sa ma ešte drží ako kliešť, zatiaľ čo ostatné skrachovali. Článok som nazvala posledným, ale aby ste sa dopracovali k tomu prečo, budete si to tu musieť celé prejsť (alebo proste zoscrollovať dole, chytráci..). Okej... vymyká sa mi to tu spod kontroly, pretože je to celé depresívnejšie ako som plánovala.
Celé prázdniny som doma v teplákoch, sedím na štyroch miestach a robím štyri rovnaké činnosti. Poľahky uhádnete ktoré. Ale nesťažujem si, je to dokonalý oddych. Za ten čas som prečítala hŕbu kníh a pozrela si hŕbu filmov. Väčšinou o láske, preto som usadená (?) v domienke, že ten pravý pre mňa proste neexistuje, alebo sa ešte nenarodil, alebo ho niekde niečo zrazilo alebo ja neviem, čo sa s ním dopekla deje, keď ho momentálne dosť potrebujem. Prečítala som toľko krásnych kníh o tejto krásnej veci, že sa mi to začína v hlave pliesť. A preskakuje mi z toho. Asi preto sa mi snívalo, že seriál je moja realita alebo že naháňam a bijem palicou medveďa po dvore, pretože nám ukradol novú mikrovlnku (?). Môj život je stále rovnaký a zároveň stále iný. To je realita, to sa deje teraz.
Keby mám začať od začiatku, určite by som začala Vianocami a povedala vám, že hoci je to krásny sviatok, je to nevýslovný chaos! Žiadna vianočná idylka a rodinná pohoda. Keď som sa ráno na štedrý deň zobudila a mama mi oznámila, že si mám pohnúť, lebo treba ešte upratovať, myslela som, že odniekiaľ vyskočím. Vážne. Ono by to bolo aj v poriadku, keby to nehovorila už od polovice novembra. Samozrejme k tomu všetkému patria hodiny hádok, kvôli všetkým drobnostiam ktoré existujú. Stavím sa, že to poznáte. Avšak nakoniec, keď sme sa všetci usadili k lahodnému kaprovi a zemiakovému šalátu bolo všetko dokonalé a cítila som silu Vianoc. Aspoň na krátky moment.
Po ďalších dňoch nič nerobenia nastal Silvester, kedy som sa pevne rozhodla, že hoci bol rok 2015 neskutočný, rok 2016 bude môj rok. Je proste čas na zmenu.V posledných minútkach ma ešte zastihla nostalgia a nevýslovné neodôvodnené slzy šťastia, ktoré to celé ukončili. Hovorte si čo chcete, ale pre mňa tak ako pre mnohých ostatných je čas 00:00 toho dňa novým začiatkom.
V tomto roku už od začiatku cvičím jógu (nie preto lebo to práve letí, ale preto, lebo to je to, čo tak potrebujem), prečítala som tri knihy a každým dňom viac a viac milujem život. Je jedno či som ten deň strávila pri The Sims alebo vonku s najlepšou kamarátkou. Život je proste fajn. Lebo vydať sa v snehovej chujavici po strmej lesnej cestičke na hrad, je dobrodružstvo, ktoré si zapamätám. Lebo vojsť po dvoch týždňoch do civilizácie a užívať si prítomnosť kamarátky pri slnečných lúčoch a limonáde je príjemné, a preto si to zapamätám. Lebo korčuľovať sa na jazere uprostred lesa je kúzelné a maximálne vhodné na zapamätanie. Lebo keď moja segra (♥) napíše namiesto intenzívne a drogy, indenzívne a droky, je to proste vtipné a stojí za to si to pamätať. Tak by to malo byť nie? Veď keď prežijeme dni strávené tak ako chceme, tak aby to bolo príjemné, tak aby to stálo za zapamätanie je to cennejšie ako nesmrteľnosť. Nie je tak? Zamyslite sa.
Zo všetkých slov, ktoré píšem ma oblieva vlna nekonečného upokojenia a je mi jedno, či si to niekto číta. Skoro už na záver Vám chcem len dať pár tipov, ktoré som zistila za posledné dni - meditácia je uvoľňujúca; Walt Whitman je úžasný básnik, ktorý vie o čom píše; kľúčom ku všetkému je láska a úsmev a zmena je dobrá.
Na tú zmenu chcem nadviazať. Myslím, že práve zmena, je to, čo tento blog potrebuje tak ako som ja potrebovala jógu. Plánujem zmeniť dizajn, názov, všetko... Staré posty tu ale nechám, avšak to je nepodstatné. V mojom diáriku, ktorý nemám, panuje mnoho názvovčlánkov, ktoré však už budú na "novom blogu". Tento konkrétny článok, ktorý ste práve prešli je 191 na tomto blogu a je to posledný článok odo mňa ako od Amazing-Adria (ten názov mi fakt lezie na nervy). Je dosť možné, že zmena bude trvať dlhšie, pretože stále nie som rozhodnutá o novom názve. Chcem sa však s vami podeliť o moje nápady a dúfam, že mi poradíte. Ak sa vám budú niektoré názvy zdať hlúpe, nesmejte sa mi! Mne osobne a mojej najlepšej kamarátke sa páči názov Moi (znamená to po francúzsky JA), ďalej je tu možnosť názvu Uni-me alebo, práve mi napadlo, AG (čítalo by sa to ako ej dží a sú to iniciálky môjho mena). Ak máte však iné nápady sem s nimi, za všetky budem vďačná a možno ma dovedú k niečomu prelomovému. :)
Ďakujem vám za všetko, čo ste urobili na Amazing-Adria :), vidíme sa na "novom blogu". Dúfam, že milujete život, že vaša čo i len malá zmena vám pomôže, že sa vám splnia sny ale nie tie s medveďom! a že ma budete čítať samozrejme, hah. Nepoznám vás, ale moc ľúbim ♥
With love
AA
♥
