4. Kapitola

      Ráno. Vianoce. Konečne. Boli Vianoce a ja so sestrou sme museli sekať dobrotu. Robil sa zemiakový šalát, varila kapustnica a na pekáči sa pražil kapor. So sestrou sme sa nudili tak som vymyslela hu. Nech si každá vymyslí fantastickú postavu, potom si dáme "súboj" . Moju sestru Táničku tá hra hneď zaujala. Ja som bola Fascina. Bola som krásna ako elfka, schopnosti som mala ako upír a krídla som mala ako víla. Škoda, že to bola iba predstava. Bolo by úžasné stretnúť také niečo... Niekto mi raz povedal, že keď na niečo stále myslíme, tak sa to splní. Chcela by som veriť, vlastne som aj verila, ale.. ale.. chcela by som... vlastne veľmi by som chcela aby sa mi to stalo. Existuje aj kniha o tom. Ľudia odpovedali na rôzne otázky a to sa dalo do tej knihy. Je to aj vedecky dokázané! No nič, nevadí. AJ tak musím veriť! Teraz sa však vráťme k hre. Tánička bola Lilana. Bola ako víla. Dokázala sa premeniť na morskú pann a mala schopnosti ako matka príroda. Typická ona. Začal sa súboj. Obidve sme sa pirpravili. Dali sme naše "postoje" a začalo sa. Tánička na mňa poslala osi. Aké ironické, ale bola to len hra. Čierno žlté potvorky v našich mysliach leteli ako blesk a pri tom hlasno bzučali. Ja som im uhla svojou pekelnou rýchlosťou. Dobre. Som na rade. Sklonila som halvu a moje dlhé hnedé vlasy mi spadli na bok. Vycerila som zuby a začala bežať. Tánička hneď vedela o čo mi ide, dala okolo seba ľadovú obranu. Napodobila som náraz na ľad a odletela dozadu. Je to 1:1. Posledné kolo rozhodne. Ide sa na to. Proti sebe budú bojovať netopiere z mojej strany a holubice. Vyriekli sme naše vymyslené kúzôa. Zrazu sme zacítili smrad vychádzajúci z otvoreného okna. Určite niekto čerpal žumpu a na Štedrý deň. Aké ironické! Radšej som zavrela naše veľke biele okno a povedala som: ,, Dajme tomu, že tie holuby a netopiere zdochli do smradu?! " Mykla hlavou a rozbehli sme sa do izieb.
                                                              ☻ ☻ ☻
Podvečer, asi tak o 16-nástej som išla so Simou a Barčou von. Keďže bol vonku sneh a zima dala som si moje obľúbené oteplováky a bundu. Najskôr som išla pre Barču a potom pre Simu. Po zamrznutej ceste sa šmýkalo, keď sme si išli sadnúť so zastávky. Studené čierne tyče nás chladili pod zadkom. Barča stále hovorila o Marekovi. Našťastie som nevypustila ani slzičku, aj keď sa tak skoro stalo. Spomínala, že chcú ísť do Lúčky za Marekom a volali aj mňa. ,, Mám ísť? Nemám ísť? " myslela som si. Hrali vo mne zmiešané pocity. Sima ma úpenlivo presviedčala. Nakoniec som súhlasila. Začalo snežiť. Vločky boli krásne. Každá iná presne ako ľudia. Chcela som si odfotiť baby v snehu alebo aspoň pri snehu. Vytiahla som z vrecka svoj snehobiely mobil. Vtom mi doplo, že som už 5min. mala byť soma. Rýchlo som sa rozlúčila, zaželala im krásne vianoce a začala som bežať domov.
                                                              ☻ ☻ ☻
Zachvíľu sa usadíme na štedrovečernú večeru. Obliekla som sa svoje krásne žlté šaty od channelu. Ke´d som sa pozrela do zrkadla, tak ma tie trblietky na šatách skoro oslepili. Ešet som si pripla (nakoniec) čierny náhrdelník. Tánička mala šaty purpurové. Boli jej asi po kolená. Obidve sme si navzájom dali špirálu a lesk na peri. Zišli sme dolu vŕzgajúcimi schodmi až do obývačky. Matka s Otcom sedeli za stolom plným samých dobrôt. Bol tam zemiakový šalát, kapot, kapustnica, koláče, oriešky, oplátky a medík. Odrazu mi vyhladlo. Po výbornej večeri sme ja a moja setra bežali pre darčeky ,ktoré sme pripravili rodičom a položili ich pod stromček. Ja som dostala pár vecí od Gucciho, Channelu, Prady a topánky supry. Najviac sa mi asi páčilo tričko od Channelu. Bolo purpurové tričko na jedno plece s ružovým nápisom- I need you! Ďalej moje bileo-purpurovo-čierne supry. Dostala som aj maliarsky stojan a ešte pár vecí.