1.Kapitola

   

                                                      Dúfam, že sa bude páčiť :)

      Ten večer som preplakala. Kreslila som svoje pocity. Moje pocity boli zvláštne. Zároveň smutné a zároveň radostné. Mala som chuť umrieť. Moja najlepšia kamarátka chodila s tým najdokonalejším chalanom, do ktorého som bola dlho zaľúbená. Tešila som sa s ňou, ale zároveň to bol ten najhorší pocit aký som kedy zažila. Hrozne som chcela nejakého dobrého chalana, takého môjho princa na bielom koni. Keďže Marek bol obsadený, tak sa ten chalan volal, musela som čakať na nového. Toho môjho princa. kým nájdete pravého princa trvá to strašne dlho. Len som čakala a verila. mala som pustené slúchadka. V nich hrali rôzne piesne. Najskôr smutné potom veselé. Pri veselých som si predstavovala mňa s Marekom a pri smutných zase tých dvoch. Len som nemo počúvala a civela do blba. Vtedy by som dala všetko byť na jej mieste. Chcela som predsa tak málo. Chcela som len toho prevého, ktorý by ma podržal a ľúbil, urobil by ma šťastnou. Zrazu za mnou prišla sestra. Pozrela na mňa a povedala: ,, Čo to robíč ?" Vytrhla ma z mojich myšlienok ako zúrive tornádo. Ešte raz: ,,Čo to robíš?" Stále som neodpovedala. Nemala som chuť odpovedať. Bolo to také strašné. Za 2dni boli Vianoce. Mala by som sa tešiť, ale ja ? Ja som bola ako keby sa blížil koniec sveta. Na druhý deň by som mala ísť s kamarátkami von. Nechcelo sa mi. Teda aspoň nie v tej chvíli. mala som Barču rada, ale cítila by som sa v jej blízkosti hrozne. Veď ona chodila s mojím vysnívaným. A tak som ho ľúbila ♥ . Najskôr som len plakala a potom ticho premýšľala. Tak sa to opakovalo. Zdalo sa mi akokeby sa zastavil čas. Nikto ma s toho trápenia nie a nie vytiahnuť. Chcelo sa mi újsť niekde preč. Ďaleko a sama. Oni by sa radovali ja utláčala v mojom trápení...

                                         Potešia ma komentíky ♥ či už dobré alebo zlé :)