3.Kapitola- Spolu

Na tretí deň ráno Amy vstala pokojne. Bola si vedomá všetkého čo sa stalo. Pomyslela si: ,, Doteraz, celých 14 rokov som bola sama a tak to aj malo ostať. Ak Oliver odo mňa teraz odíde budem to brať v pohode. Amy si silná!“ Bolo ešte len 6 hodín, v celej izbe tma. Hovorila si čo si hovorila, ale nedokáže to. Nedokáže žiť bez Olivera. On jej vnukol nádej, že raz bude ako ostatní. Musela niečo podniknúť. Ale čo ?! Dúfala, že keď príde do triedy Oliver tam bude. Za tie dva dni si naň tak navykla akoby ho poznala celý život. Brala ho ako svoju mamu. Tej sa nebála a mohla sa s ňou rozprávať. Aj keď Amy bola zložitá a dosť uzavretá osobnosť. Tak to bolo vždy, ale s Oliverom sa rozprávala o všetkom. Prosto to bolo akoby nikdy žiadna choroba neexistovala. Prvý krát v živote sa tešila do školy. Nech aspoň uvidí jeho modré oči. Ráno, už autobusom, prišla do školy. Oliver nesedel v ich lavici. Amy sa poobzerala a uvidela ho v lavici kde sedela Mia. Aj keď všetky lavice mali byť obsadené. Dívala sa na Olivera. Nemohla uveriť, že odrazu je preč. Pozrel sa na ňu. Dívali sa na seba. Amy to nevydržala a vyhŕkla jej slzy. Ona predsa nikdy neplakala. Nikto ju teda ešte plakať nevidel len jej mama Elizabeth a Oliver.. Pomaly si sadla do lavice a potichučky plakala. Všetci ju nechali tak. Chápali, že má trápenie. Učitelia na škole boli mimoriadne chápavý, rozoznali úprimnosť a falošnosť. A takí podobný boli aj žiaci. Zaujímavá škola, ale tak to proste bolo. Amy práve strácala najlepšieho priateľa a jej jedinú lásku. Oni o tom nevedeli, ale ani sa jej do toho nemotali. Po škole Amy prišla domov a svet jej bol ľahostajný. Mama nevedela čo sa stalo. Vedela iba to, že Amy mala priateľa Olivera a tak si spievala. Pre Amy bola jedna minúta ako hodina najväčšieho trápenia. Ona chcela s ním zaspať ako vo filme v nežnom objatí. Na televízor sa síce nikdy nedívala. Bála sa, že sa jej niečo stane s očami. Avšak keď sa započúvala do romantického filmu, ktorý jej mama pozerala, snívala o láske. Aké je to ju cítiť. Vedela, že jej ocko zomrel keď bola malá pri autonehode. On by jej bol najlepší kamarát. On by proste vedel ako na to. Toto prebiehalo práve Amy v hlave. Písala si to všetko do denníka, keď vtom zazvonil zvonček. Amy zrazu získala nádej, že je to Oliver. Bežala s úsmevom otvoriť. Bol to nejaký cudzí chlap. Amy zvreskla a zabuchla mu pred nosom. Keď sa vracala do izby zazvonil zvonček opäť. Už nešla otvoriť. Nechcela si nahnať falošnú nádej. ,, Amy.. Oliver je tu“ zakričala jej mama. „Čoooo ???!!“ ostala v šoku. Zbehla po schodoch dole. Bola to pravda. Stál tam usmiaty Oliver. Amy neverila. Bola zrazu taká šťastná. Rozbehla sa a objala ho. Bolo to dlhé, upokojujúce objatie plné šťastia a nádeje. „Pozór !!“ zakričal Oliver, pretože niečo držal v ruke. Bola to nejaká čudná, stredne veľká škatuľa. Keď ho Amy pustila, dal si škatuľu pred seba a otvoril ju. Bolo v nej mačiatko. Malinké mačiatko. Bolo čierne ako uhoľ a očká malo modré. Amy sa bála mačiatok, ale aj celkovo ho chovať. Vypisovať tu dôvody je úplne zbytočné. Každý si ich pekne domyslí. Amy sa pozrela raz na stvorenie a raz na Olivera. Vedel o jej strachu a aj tak jej doniesol mačiatko? Zdalo sa jej to zvláštne. „Počuj. Viem, že sa ti to zdá zvláštne. Prepáč mi to v škole. Doma som premýšľal. Prišiel som na to, že nemôžem byť bez teba. Si moja najlepšia priateľka akú som kedy mal. Aj keď som nikdy žiadnu nemal.. Hehe.. Nemôžeš upadnúť tvojej chorobe. Musíš ju prekonať! Ale nie sama! Amy uvedom si to! “ povedal úprimne s úsmevom , „ Sme v tom spolu! A tvoj strach začneme prekonávať týmto rozkošným mačiatkom.“ Amy to dojalo. Tieto slová ju budú ešte dlho hriať pri srdiečku. Nemusela ani nič hovoriť, Oliver presne vedel, že je šťastná. Nejako to na nej vycítil. Objali sa. „Tak poď ideme prekonávať strach. Prvé čo urobíme je, že jej dáme jesť.“ Ako bolo povedané tak bolo aj urobené. Spolu jej ohriali mliečko a dali jej ho. Mačiatko si pekne pochutnávalo, zatiaľ čo oni dvaja vymýšľali meno. Po dlhom uvažovaní vybrali meno Sheila [šeila]. Do večera jej spravili ešte modrý pelech a dali ho do Amynej izby. Amy si Sheilu celkom obľúbila. Keď Oliver odišiel, asi o šiestej večer Amy sa s mačiatkom hrala. Jej mama Elizabeth bola šťastím bez seba. Jej drahá dcérka sa pomaly liečila. Po večeri ich potajme pozorovala. Túto udalosť si nemohla nechať ujsť a tak im urobila nádhernú foto. Večer Amy zaspávala s hrejivým pocitom niečoho neznámeho a s mačiatkom v náručí.

 

♥ ♥ ♥