13. Kapitola

Na druhý deň ma bolela hlava .. Nemohla som nikomu nič povedať, pretože som nechcela.. Neznášala som pocit udržať niečo v sebe .. Mala by som sa udobriť so Simou.. Ak by som niečo takéto mala niekomu povedať tak jedine jej. Ona vie najlepšie počúvať a dávať dobré rady. Rozhodla som sa jej zavolať. Chvíľu to zvonilo, ale zapol sa len odkazovač: ,,Ahoj Sima.. Prosím prepáč. Mohli by sme sa stretnúť o jednej na školskom ?? Prosím príď . Budem tam čakať. " Ani som sa nenazdala a už som vychádzala z domu v obyčajnom čiernom tielku , ktoré mi zvýrazňovalo prsia a v džínoch. Musím uznať, že som v ňom nevyzerala najhoršie. Bohužiaľ som ho musela zakryť teplým svetríkom a bundou, aby som tam nezamrzla. Školák je iba dvor s farebnými preliezačkami. S babami sme tam radi chodievali. Vždy sme sa tam hojdali a bláznili ako malé. Rada som tam chodila aj s najlepšími kamarátmi. Hlavne s mojím bývalým kamarátom Tomáškom. Ale niečo sa pokazilo.Neviem čo. Ale prestali sme chodievať postupne von. A všetko sa rozsypalo a už sme sa nevideli. Maximálne sa uvidíme na zastávke. Nejaký čas som bola doňho aj zaľúbená, ale to už je dávno... Až mi vyhŕkli slzy pri tých spomienkach na školský. No nič to. Sadla som si na hojdačku a aj keď mi bolo chladno na zadok čakala som. Čakala, čakala a čakala ... Nikto neprichádzal. Vybrala som sa teda domov. Rozmýšľala som prečo asi neprišla. Možno si nenašla odkaz. Vhĺbená do myšlienok som vykročila domov. Sneh mi pod nohami príjemne vŕzgal. ,,Aďá ? " zakričal niekto na mňa. Bola to Sima. Otočila som sa a s plačom bežala za ňou. Objala som ju tak tuho ako ešte nikdy. Myslím, že na chvíľu som ju aj dusila. Ale to je jedno :D . Dlho Dlho sme sa rozprávali a ja som jej všetko povedala. Nemohla tomu uveriť. Ešte dlho sme sa rozprávali. Asi o siedmej sme sa už rozišli a ja som zaspávala s dobrým pocitom ♥ .