pondelok 29. apríla 2013

5. Kapitola

       A už je po Vianociach. Dnes idem teda do tej L. Lúčky. Ach a je to tu zase. Zase musím naňho myslieť. keď on je tak úžasný. Jeho modré očká ma potešia vždy keď ho uvidím a tie jeho tehličky, ruky a blonďaté vlásky sú jednoducho sexi ♥. Rýchlo som sa neodolateľne, ale teplo obliekla a bežala na bus. Tam som sa stretla s Barčou. Však ako inak ?! Mala na sebe nový svetrík, podotýkam strašne úžasný s veľkými fialovými gombíkmi. Tá ružová na tom svetríku jej neskutočne pristala. Dokonale boli zladené tie tmavomodré rifle. Zistila som, že dostala presne také isté supry ako ja. Prekvapivo mi to vôbec nevadilo, skôr som sa potešila. Len sme tam na tej zastávke tak stáli a klábosili o niečom. Milujem takéto rozhovory ♥. Povedala? že začala písať príbeh o dievčati s chorobou. Malo dvoje ja a zabilo svoju sestru. Ja som sa dívala, že aký skvelý námet. Mňa by to nenapadlo. "Čo na to povieš ? " spýtala sa po chvíli. "Podľa mňa je to fakt super.. vravím, že WoW" odpovedala som jej s veľkím nadšením. Neveriacky sa na mňa pozrela. už, už by niečo povedala, ale vtom prišiel autobus, v ktorom už sedela kývajúca Sima.  L Lúčke sme vystúpili a išli rovno za mArekom. Po ceste sme ako vždy kecali a ja som poprosila Barču: ,, Počuj Barča, prosím nemusíte sa tak predo mnou cmulikať.. však vieš ako sa pri tom cítim." Ona na mňa len pozrela a kývla rukou, že dobre. Marek nás už vysmiaty čakal pred domom v modrej bundičke. Dom mal taký utešený, malý, oranžovučký. S Barčou sa začali vášnivo a zároveň nežne bozkávať na privítanie. Viete aké to bolo pre mňa? Ja som to už nemohla vydržať a išla som preč. K Jednote. Tam som si sadla na studenú zem a plakala.  Asi o minútku dve si ku mne čupol nádherný chalan. Mal čierne vlasy na ježka, modré očká a pleť farbi capuccina. Vyzeral na zjedenie. ,,Prečo plačeš krásavica?" spýtal sa milo. Cítila som ako sa červenám. Pobavene som sa usmiala. ,,No poď vstávaj z tej zeme !" povedal a začal ma zdvíhať ,       ,, Volám sa Oliver.. Počkaj tu !" povedal, šibalsky sa usmial a zmizol v Jednote. Pofukoval vetrík. Tuchšie som si ovinula hnedý svetrík okolo seba. O malú chvíľku Oliver zase vyšiel s dvoma plechovkami Coca Coly. Jednu mi podal. Venovala som mu vďačný úsmev. ,,Asi ti je zima čo ? A prepočul som tvoje meno ?! " povedal a ja som hneď odpovedala: ,,Uhmm... A moje meno je Aďa. Máš pero ?" ,, Načo ti je ? " a podal mi prekvapivo pero. Ja som mu len darovala sladký úsmev a naznačila mu aby mi na ruku napísal jeho číslo. Jasné, že súhlasil. Príjemne to šteklilo. Potom som aj ja jemu to svoje. Keď som bola asi v polovici prišla za mnou podráždena Sima. ,, Kde toľko trčíš ? Prišli sme sem hádam spolu nie? Ty sa tu okukuješ s nejakým chalanom a ja tam mám sama stáť" začala na mňa vyčítavo kričať. Rýchlo som mu dopisovala to číslo, vtom ma za ruku chytila Sima a ťahala preč. Ja som mu to našťastie stihla dopísať. Asi po dvoch metroch som sa strhla: ,, Nie som malé decko aby si ma musela vodiť za ruku !" Začala na mňa aj ona ziapať. Začala sa tak trochu (dosť) babská hádka. Keď Marek s Barčou aj Oliver počuli vreskoty pribehli za nami. Ľudia okolo nás sa zdesene prizerali. Ja som sa od nervov rozplakala, pozrela ospravedlňujúco na náš párik (Barču s Marekom), na Olivera a ušla na zastávku.  Ako vždy šťastie v nešťastí. Akurát išiel môj bus. Bez váhania som nasadla a nechala sa viesť po dlhej ceste domov (asi 15 min.)


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára